Kedy konečne koniec?
Dr. Gustav Murín
Súčasná sci-fi mi úprimne lezie na nervy. Pripomína mi "nadvýkony" sväzáckych funkcionárov, ktorí vždy keď mali riešenie na dosah ruky, volali po "nových, lepších inciatívach". Zjavne im nešlo o to nastoliť a riešiť problém, ale robiť sa, že sa robí. A ten istý pocit mám zo súčasnej sci-fi.
Základným problémom sci-fi aj u nás je predovšetkým to, že si ktosi nedá ani tú námahu, aby si preložil názov žánru, v ktorom chce písať. Urobím to za vás, ide o vedecko - fantastickú literatúru. Ja dávam dôraz na tú vedeckosť a z nej potom vidím šance dopracovať sa pomocou fantázie k zaujímavým výsledkom. Nie naopak. Nie od nevedomosti, cez bujnú fantáziu k ejakulátu bez jedinej oplodnenia schopnej a hodnej myšlienky. Pretože len ten kto naozaj niečo vie, spoznáva nevyčerpateľný zdroj nových myšlienok, nápadov a provokujúcich extrapolácií.
Úspech sci-fi nastal logicky s vývojom kozmickej technológie a rozšírením "okolia", ktoré ľudský jedinec potrebuje podvedome, reflexívne monitorovať - stal sa ním vesmír. Správy o prvých letoch, ale aj o UFÓnoch, úspech Wellsovej fiktívnej invázie Marťanov - to všetko rozšírilo register súčasného človeka o novú "hrozbu", ktorú by mal mať dostatočným množstvom informácií pod kontrolou. Sci-fi sa stala príťažlivou však aj preto, že po slepej uličke tzv. "nového románu" zavhránila príbeh. Aby vesmírny príbeh mal logiku, museli byť literárne skonštruované celé nové vesmírne ríše, aby v nich mohol byť znovu rozvíjaný triliónty variant lásky a nenávisti, priateľstva a pomsty. Vznikol nový druh bestsellerov (nie od slova najlepší, ale najlepšie sa predávajúci!) a bestsellerom, či sci-fi klasikou sa stali tituly ako "Duna", či "Obchodníci s vesmírom". Ich "nutričná" (čiže informačne "výživná") hodnota je rovnaká ako u hamburgerov od McDonalda - je to chrumkavý balast. Len čo ho necháte trochu vychladnúť mení sa na buničinu a s väčším odstupom času je prakticky nestráviteľný. Súdni kritici dnes s údivom komentujú úspech takého trháku akým bola "Duna". Pri len trochu kritickom čítaní totiž zákonite vychádza najavo jej doslova makulatúrny obsah nie nepodobný chuti, ktorú ponúkajú nápoje ako Sinalco, alebo 7-up - ich pitie je osviežujúce, po dopití si však len zťažka dokážete pripomenúť chuť. Je možné sa tomu v súčasnosti vyhnúť? Samozrejme! Magickú esenciu príbehu je teraz treba naplniť faktami! Verte, že ich nie je málo. A nie sú o nič menej vzrušujúce, než najväčšie "fantasy". Naopak sú omnoho vzrušujúcejšie, pretože tá najfantastickejšia (a súčasne možno aj najhrozivejšia) vízia sa zakrátko môže stať skutočnosťou. Neveríte? Nech sa páči:
Od nových samozrejmostí k strate starých istôt...
Začnime tou fantastikou, ktorá sa už stala skutočnosťou. Klasický Verneho "Vynález skazy" by sme našli v dobre organizovaných "ostrovoch len pre vedcov" z druhej svetovej vojny. Los Alamos (USA), Peenemünde (Nemecko), či Butyrky (resp. CAGI pri Moskve) boli len tými známejšími miestami, kde vedeckí pracovníci dobrovoľne, či z donútenia pracovali dňom i nocou na svojich vynálezoch skazy. Podobne pre súčastníkov technicky nepredstaviteľný "Let na Mesiac" sa v šiestej nasledujúcej generácii stal skutočnosťou. Ale aj modernejších (a teda fantastickejších?) "Obchodníkov s vesmírom", či "Syrény z Titanu" by sme si už v detailoch vedeli predstaviť. Sú predsa známe pokusy s elektródami vnorenými do mozgu zvierat. Z medzimozgu u mačiek so zamontovanými elektródami sa dajú vyvolať nálady a príslušné agovanie: zlosť, strach, mazlivosť, únava, spánok, hlad, smäd, defekácia, svalová relaxácia, sexuálne chovanie. Je možné ponorenými elektródami ovplyvniť aj to, či pokusný pes zaspí s celým rituálom líhania, alebo padne v sekunde do hlbokého spánku. Pokusy sú predstaviteľné aj nekontaktne, na diaľku u voľne sa pohybujúcich zvierat. Nie je vôbec nutné, aby sa takto na diaľku vysielali celé príkazy a povely ako o tom písal Wonnegut jr. v knihe "Syrény z Titanu", stačí predsa udeľovať presne odlíšené údary trestu a odmeny. A pozor, existuje odmena, ktorej živý tvor ťažko odoláva, ktorá dokonca pri jeho plnom vedomí môže viesť k smrti, ale on volí radšej smrť. Inak povedané, nie je schopný odmietnuť odmenu, ktorá v odbornej reči znie tak fádne - samodráždenie. Pri vnorení elektród do septa, zviera prevádza samodráždenie až do úplného vyčerpania, 2000 krát za hodinu po celých 24 hodín. Samodráždenie je väčšia odmena, než potrava... Pokusy na samodráždenia boli uskutočnené aj na človeku pri príležitosti mozgových operácií k určitému účelu prevádzaných (hlavne parkinsonizmus, epilepsia, ale aj tumory). A o čom nevedeli ani sprisahanci z "Obchodníkov s vesmírom" , v ľudskom mozgu máme aj orgán pre "vnímanie a prežívanie šťastia".
Reproduktívne technológie, forma priemysleného plodenia?
Sme stále ešte len jedným z druhov živočíšnej ríše a platí pre nás to isté ako pre všetky druhy na svete - naším údelom je rozmnožovať sa. Tomu sa podriaďuje životná stratégia jedinca i celých spoločenstiev. Novota je však v tom, že sa snažíme obísť ten folklór spojenia muža a ženy a hľadáme "technickú cestu" plodenia. Už nie krv a slzy pôrodných bolestí, ale hladká cesta pomocou tzv. reproduktívnych technológií? Sem patria aj "génové manipulácie", "genetická diagnostika" a "génová terapia" - teda svet, ktorý ani fantázia ľudskej literatúry doteraz nepoznala.
Ktosi povedal, že v 50-tych rokoch sa rozvojom antikoncepcie učili ľudia mať sexuálny styk bez detí, a teraz sa začínajú učiť mať deti bez sexuálneho styku. Fertilizácia in vitro a prenos embrya vedie k technickej kontrole nad reprodukciou. Tieto technológie nás postupne vedú k moci ovládať počiatky ľudského života. Z variantov ako túto moc využiť, už prvý poznáme ako samozrejmý. Je to vyňatie zdravého vajíčka ženy a oplodnenie tohto vajíčka spermatom muža tzv. v skúmavke a po danom počte delení už oplodneného vajíčka, prenos embrya späť do maternice ženy a po príslušnom čase aj úspešný pôrod. To je ale len prvý krok, ktorý ešte v podstate rešpektuje nám známy mechanizmus a z neho vyplývajúce vzťahy. Nie je však jediný:
- Ak žena nemá funkčne zdatnú maternicu, alebo vajcovody, ale má schopnosť produkovať zdravé vajíčka, môže "porodiť", ak sa embryo implantuje do maternice inej ženy. Kto je však po pôrode matkou, keď vieme, že plod za dlhé mesiace života v maternici už vníma a "nasáva" vnemy od svojej náhradnej matky? Požičanie maternice, či skôr "prenájom maternice" má už označenie ako "surrogate mother" a poznáme konkrétne zmluvné prípady, kedy žena prenajala svoju maternicu pre oplodnené vajíčko inej ženy a donosila zdravé dieťa. a práve tu došlo k neplánovanému zvratu v scenári, kúpená matka odmietla odovzdať dieťa matke, ktorá si za jeho pôrod zaplatila...
- Neplodnej, ale pôrodu schopnej ženy je možné zaviesť do maternice vajíčko inej ženy oplodnenej manželom tej prvej, ktorá porodí. Otázka ostáva rovnaká - koho je to vlastne dieťa?
- Zánik momentu narodenia je zrejme najzávažnejším zásahom do krehkej, ale pevnej siete citových väzieb, na ktoré sa viaže naše konanie už tisícročia. Pokročilá technika veľmi komplikovaných inkubátorov pre veľmi predčasné novorodeniatka však ponúka v budúcnosti možnosť umelej maternice. Tým sa stráca nielen okamih narodenia, ako moment, od ktorého sa odvíja toľko individuálneho aj spoločenského, ale stáva sa reálnou možnosť od samého začiatku monitorovať a manipulovať s ľudským zárodkom. To, z čoho sa odvíjalo ľudské šťastie i tragédie, čo bolo osobnou stigmou (nežiadúce tehotenstvo, spoločensky diskvalifikované potomstvo), alebo naopak pevným bodom, vďaka ktorému sa ľudia primkýnali jeden k druhému, bez čoho neexistuje nielen kultúra ako taká, ale ani nadpolovičná väčšina našich každodenností konaných s vedomím rodičovstva, či súrodenectva - to všetko vo svojej intimite tak verejné, sa môže stať predmetom laboratórnej technológie. Logickým dôsledkom môže byť zmena vzťahu spoločnosti k žene ako matke, čo ovplyvní život celej spoločnosti. Reprodukcia bez tehotenstva dramaticky zmení náš názor na ženstvo a materstvo. Zmení sa aj názor na sexualitu. Sexuálny život a tehotenstvo nebudú viac podmienkou pre reprodukciu potomstva. Náš kodex sexuálneho chovania stále spočíva na súvise sexuálneho života a rodičovstva. Ak sexuálny styk nebude viac potrebný pre biologické rodičovstvo jeho náhradou je tzv. SOCIÁLNE RODIČOVSTVO, o ktorom písal známy futurológ Alvin Toffler v knihe "Šok z budoucnosti" už roku 1977. Bude však dostatočne pevným pokračovaním základného kódexu rodiny? Mimochodom, sociálne rodičovstvo je faktom už dnes. Ako ináč chceme nazvať lesbické páry, ktoré si legálne nechávajú "pripraviť" dieťa zo skúmavky, aby mohli obísť Prírodu a urobiť nekompletnú rodinu kompletnou?
Odklad prenosu embrya aj zmrazenie ľudského (známe už u myší, králikov a oviec, ktorých embryá po rozmrazení viedli k normálnemu potomstvu) prináša už dnes predvídateľné dramatické situácie. Predstavme si situáciu kedy rodičia z nejakého dôvodu odložia pôrod svojho dieťaťa. Skôr však, než by sa dostali k plánovanému pôrodu, obaja zahynú pri automobilovej nehode. Čo s ešte nenarodeným dieťaťom?
Klonovanie ľudských bytostí, čiže získania viacerých jedincov z jediného zárodku je ďalším námetom pre fantastiku s nepríjemným dodatkom, že sa môže technicky zrealizovať skôr, než by sme boli schopní domyslieť dôsledky a všetky predvídateľné situácie, vrátane tých najhorších. Kde inde ako na laboratórnom poli sci-fi by tieto scenáre mohli byť včas premyslené a najmä, technológia by bola preverená modelom reálneho života predpokladaných budúcich tisícročí. Ak niekto hľadá veľký cieľ a hlavne náročnú zaťažkávaciu skúšku vlastnej fantázie zo zmysluplným poslaním - tu je. Domyslime veci skôr, než začneme reálne konať. A veľa času neostáva, pretože my v tejto veci už konáme. Doterajšie sci-fi úvahy o "konštruovanie embryí" tzv. ideálnych bytostí strácajú na vierohodnosti tým, že sa samé odohrávajú vo vykonštruovanom, vákuovo balenom prostredí fantázie autora. Ale dodajme tomu reálie každodennosti - a máme mantinely i bránu, do ktorej stojí za to streliť gól perfektnej pointy.
Strata prirodzenej reprodukcie, strata prirodzeného sexu?
To, o čom hovoríme, môže mať svoje následky v ďalšej esenciálnej ľudskej aktivite - v sexuálnom správaní. Mám rád Einstanove "myšlienkove pokusy" a jedným z nich ma nedávno príjemne prekvapil Stanislav Lem, ktorý v diskusiách so známymi virológmi a po naštudovaní odbornej literatúry na tému AIDS vyslovil obavu z fatálne účinnej stratégie tzv. pomalých vírusov (medzi ktoré patrí aj HIV-vírus), v kombinácii s naším premnožením a vysokým stupňom celosvetovej promiskuity. Ako píše: "Lenteviry (t.j. pomalé vírusy) ohrozujú vyhubením najviac druhy žijúce sociálne a praktikujúce promiskuitu". Našu civilizáciu porovnáva s organizáciou sociálne žijúceho hmyzu a upozorňuje na to, že dvojpohlavný sociálne žijúci prahmyz vyhynul práve pod (hypotetickým) tlakom pomalých vírusov. Strategická výhoda týchto vírusov je totiž v tom, že sa veľmi rýchlo šíria v sexuálne veľmi aktívnej, premnoženej populácii, ale ich oneskorený účinok sa prejaví katastrofálne až vo chvíli, kedy je vírusom nakazená taká veľká časť tejto populácie, že fakticky prestáva byť životaschopnou. Stanislav Lem dáva za príklad najmä mravce a na tie myslel aj Jan Werich, keď v rozhovore s Milošom Janouškom povedal: "Mravenisko je zázrak, ale súčasne varovanie, protože tam se pracuje až do straty sexu. Mravci sú asexuálni, aby mohli pracovať zo všetkých síl...". Pripomeňte si hystériu výkonnosti, ktorá nás zachvacuje. Pripomeňte si sexuálnu turistiku a prakticky nekontrolovateľné šírenie choroby AIDS po svete, ktorý už nemožno prehradiť žiadnymi železnými oponami. A občas si pripomeňte pomalé vírusy so stopercentne smrteľným účinkom, ktoré sa pomaly šíria - a čakajú. Pripadne vám po tom všetkom myšlienka na asexuálnu ľudskú populáciu taká bizarná ako na začiatku? Nebude potom umelé oplodnenie naozaj najprijateľnejším a najspoľahlivejším riešením?
Čo namiesto príbehu o láske?!
Keď už sme si vymysleli náhradného otca a náhradnú matku, iste nás neprekvapí, že vážne uvažujeme aj o náhradnom milencovi a náhradnej milenke. Ženy už dnes dostali do rúk vynález hodný HI-TEC civilizácie - vibrátory. Ak by som chcel použiť veľmi ošúchaný slovník niektorých nadšencov akýchkoľvek revolúcií - mohol by som povedať, že vibrátor ženy oslobodzuje. Ale pravda asi bude v tom, že plní ich sny pohotovo a výkonne ako nič podobné predtým. Je to technická obdoba kozmickej technológie, ktorá nás vyniesla na najvyššie obežné dráhy. Pôvodné praktiky ( v ženských väzniciach napríklad obohatené o masturbáciu pohárom od horčice, či rukoväťou smetáku) sú neohrabané ako dinosaurie vajcia oproti kozmickej technike vibrátorov - s výberom veľkosti, rýchlostí, farby (až po svetielkujúce) i zvláštnych efektov (ako imitovaný výron semena). Ale podstatnejšie je konštatovanie Dr.D.C.Renshawovej v knihe "Lékařské aspekty lidské sexuality", podľa ktorého " vibrátor stimuluje omnoho silnjšie ako sa dosiahnuť rukou, ústami alebo pri koite. Pre niektoré ženy môže znamenať orgazmický prielom". Osobné výpovede žien i štatistiky to potvrdzujú. Sexuologička Betty Dodson tvrdí o sebe, že niekoľkokrát nebola veľmi vzdialená od toho, aby sa do svojho vibrátoru zaľúbila. Niet sa čo čudovať. Vibrátor je na rozdiel od muža spoločník tichý, vždy po ruke, poslušný, plniaci presne žiadosti majiteľky, hygienický, neprenášajúci pohlavné ani iné choroby, nie je násilnícky, nevyvoláva milenecké scény, nevydiera, nemôže sa s majiteľkou rozísť, nestarne a prakticky stále je vo forme (len netreba zabudnúť na zásobu batérií). A v tom je ten pes, vlastne orgazmus, zakopaný... Masturbácia bola známa ľudstvu tisícročia, ale až vibrátor urobil z tvrdej pešej túry, výlet nablýskanou limuzínou. Problém je však inde, ako na to v poviedke "Bezpečný sex" prišla už aj Patti Davisová alias nezdarená dcéra ex-prezidenta Reagana. Stručne povedané - technika napĺňa naše sny, ale v sne sme naveky sami...
V amerických sci-fi filmoch Barbarella, Brave New World a Cocoon už boli pokusy domyslieť si túto stránku budúcnosti s humorom i vážne. Ich tvorcovia popustili uzdu fantázii, ale ešte nemali vedecký podklad, o ktorý by sa mohli oprieť. Dnes je na svete a volá sa virtuálna realita. Vďaka starým kultúram vieme veľmi dobre, že sex sa odohráva predovšetkým v hlave. A špičkové počítačové systémyorientované na umelú "pravú" realitu sú prvým krokom na priamy kontakt medzi imaginárnym podnetom a našou hlavou. Umelá žena virutálneho sveta (golemka - ako som ju nazval vo svojej poviedke "Návod na použitie") je krokom od limuzíny ženského vibrátoru k rakete novej masturbačnej generácie, ktorá sa tak vyhne rizikám AIDS i povinnosti prostej ľudskej komunikácie. Dokžete toto domyslieť do detailov každodennej reality? Ak áno, škoda o tom mlčať...
Homunkulus, android, zombia...
Téma večná a vďačná - umelý človek. Veľa sa popísalo o tom, čo všetko by mohol napáchať a to hlavne negatívneho. Od Golema v rukách experimentujúceho rabína až po Frankestaina v rukách nezodpovedného zločincekého vedátora. Všetko známe a otrepané témy. Čo by na tom ešte mohlo byť zaujímavé?! Jedna prostá vec - dajme si prácu z medzistupňom medzi ľudskou bytosťou a umelým človekom. K výmenám ľudských orgánov môže v budúcnosti dochádzať až do stupňa, kedy nebude jasné, kto je ešte tvor, ktorý vďaka tomu všetkému prežíva. Je to ešte integrovaná bytosť? Je to ešte človek? Vzdialená téma, príležitosť na fantazírovanie bez reálneho výstupu? Nie, vecná úloha na najbližších päť rokov. Úloha znie - ako zachovať geniálny mozog, keď jeho telesná schránka chátra a zabraňuje mu dokončiť dielo, na ktorom naša civilizácia má životný záujem. Ten mozog býva v Cambridge v tele muža menom Stephen W. Hawking. Hawking je geniálny kozmológ, ktorého obecné znalosti a schopnosti odvážnych matematických extrapolácii mu vyniesli prívlastok "Einsteinov následník". Zdá sa, že je na stope univerzálnej teórii vzniku nášho vesmíru a teda aj základnému pravidlu existencie našej Zeme a života na nej. Nie je to nejaký suchoprd zastrčený v slonovinovej veži, bez šance odovzdať svoje vedomosti a hypotézy širokému publiku. Je autorom bestselleru "Stručná história času", ktorá bola dva roky na zozname najpredávanejších kníh v New York Times. Je len otázkou času, kým sa mu podarí dospieť k novým závažným posolstvám, o ktorých by sme mali vedieť. Má to však háčik - genilány mozog Stephena W. Hawkinga je uväznený v tele, ktoré trpí tzv. Lou Gehringovou chorobou, alebo tiež amyotrofickou laterálnou sklerózou. Je to choroba pohybových nervových buniek. Nemoc postupuje pomaly, ale neúprosne. Hawking stratil najskôr možnosť pohybu, neskôr mal veľmi obmedzenú schopnosť reči, dnes komunikuje s okolím len cez počítač, na displeyi ktorého vyberá pohybom tých pár prstov, ktoré ešte je schopný ovládať, vhodné slová z veľkého slovníku výrazov. Je to komunikácia veľmi ťažká a nročná na čas. Na čas, ktorého ostáva Hawkingovi stále menej. Na ten čas, ktorý by nás mohol priviesť k odpovediam na otázky, ktoré si ľudstvo kladie už stáročia. Je to dráma hodná veľkého Stvoriteľa, že strácame postupne komunikáciu s niekým, kto by nám mohol odovzdať to najcennejšie z vedenia. Ste v tejto chvíli ďaleko myšlienke zachrániť ten mozog a implantovať ho do iného tela. Napríklad tela mladého sebevraha, ktorého havária vlastnej mysle privádza k sebazničenieu telesnej schránky, ktorá by ešte mohla slúžiť tak veľkému cielu obecného prospechu? Či by sa to dalo, je vecou metodiky v modernej medicíne a tá veľa sľubného naznačuje. Ale vyšiel by náš zámer tak, ako si ho predstavujeme? Nie je Hawkingova genialita aj v tom, že je uväznený vo svojej chátrajúcej telesnej schránky, bez možnosti rozptýlenia, takže jeho mozog je vzácne naplno sústredený, čoho my ostatní naopak v kolobehu každodenných povinnsotí nie sme schopní. Neušiel by nám Hawkingov mozog v sebevrahovom tele za zábavami a rozptýlením akého predtým nebol schopný? Nie je teda riešením zachovať len plne komunikujúci mozog, niečo ako jeden z aktérov nesmierne stupídneho seriálu o bojovných korytnačkách? Samé otázky, odpovede môže preveriť len myšlienkový pokus - a tomu sa (okrem hlavného bitevného poľa - eseje) výborne darí práve v sci-fi.
Vražedné chiméry.
Človek ako druh nikdy nebol taký dobrák, že by svojimi aktivitami neoblažoval aj iné, nie veľmi natešené a svoj osud ani veľmi netušiace, druhy či už živočíšnej, alebo rastlinnej ríše. vyrobil v prírode neznáme anorganické látky, dnes sa chystá skonštruovať doteraz neznáme kombinácie živého. Patria sem transgénové živočíchy a rastliny, do ktorých človek vnáša nové gény pomocou "vektorov" (nosičov, akými môžu byť napríklad neškodné vírusy, ktoré cieľového živočícha "nakazia" človekom vybranou vlastnosťou). Svetoznámym sa stal pokus Dr. Brinstera z Univerzity of Pannsylvania, ktorý vpravil pomocou génovej chirurgie, mikromanipulátormi, gén pre ľudský rastový hormón, pripravený technikami rekombinantnej DNA, do zárodku myší a vypestoval tak "supermyši", štyri krát väčšie zvieratá ako boli kontrolné. Tento laboratórny úspech povzbudil úvahy o podobných zásahoch do genómu jatočných zvierat, ktoré sa však v praxi dosiaľ nepotvrdili. Omnoho perspektívnejšie sú pokusy prenosu génov zaisťujúcich rezistenciu hospodárskych zvierat voči určitým infekčným chorobám. Podobnými technikami by mohla byť však zostrojená aj "vražedná chiméra", baktéria, ktorá by sa stala nosičom najobávanejších vlastností všetkých darcovských druhov. Tak napríklad nevinná črevná baktéria Escherischia coli by tak mohla mať chromozóm umelo rozšírený o nové gény vysokopatogénnych vírusových ochorení (typu Lassa, Marburg a i.), bakteriálnych (botulizmus), prvokových (spavá choroba) a k tomu gény riadiace syntézu toxínov (aflatoxíny, neurotoxín a i.). Alebo naopak do niektorých v minulosti veľmi obávaných baktérií (cholery, moru, týfu) implantovať multirezistenciu proti všetkým doteraz známym liekom. Vznikla by zbraň načasovateľná pred očakávaným konfliktom a využívajúca moment prekvapenia po uplynutí inkubačnej doby. A naozaj nemusí ísť o žiadne supermikrobiálne monštrum. Spomeňme si len, že desať rokov sústredeného úsilia medzinárodnej zdravotníckej organizácie WHO viedlo r.1977 k víťazstvu nad vírusom čiernych kiahní, ktorý bol rozsiahlou očkovacou kampaňou zlikvidovaný vo voľnej prírode a uzavretý v štyroch mikrobiálnych bankách na svete (Moskve, Londýne, Tokiu a Atlante). A už o rok v Birminghame zomrela Janet Parkerová, pracovníčka mikrobiologického laboratória, ktorá sa týmto vírusom nakazila. Následne spáchal sebevraždu vedúci tohto laboratória profesor Henry Bedson. Uvedomil si totiž, že v prípade úniku znovuvypustenia tohto vírusu do neimunizovanej Európy by to mohlo ľudstvo vrhnúť späť do 17-teho storočia, kedy vymrela polovica Európanov. Treba len pripomenúť, že vírus je stabilný, ľahko kultiovateľný a šíriteľný aerosolom a na zneškodnenie proti-vakcíny je možné skombinovať ho s nepatogénnym obalom iného vírusu (napr. Sendai virus). Rovnako nebezpečný ako upravený vírus, však môže byť napríklad aj syntetický toxín (známy je tzv. kobratoxín, convalotoxín, saxitoxín a i.). V budúcnosti je možné prenášanie a vyraďovanie celých úsekov genómov pomocou transpozómov, zvaných tiež "skákajúce gény". K tomu všetkému je možné účelne využiť aj fermentačnú techniku, ktorá postúpila už natoľko, že ak na výrobu ľudského hormónu somatostatínu bol kedysi potrebný milión ovčích mozgov, dnes stačí len 20-litrový fermentor kultivujúci zmanipulované baktérie. O tom aká aktuálna je táto sci-fi hrozba sú správy o opätovných spontánnych výskytoch chorôb považovaných dnes za historické - pľúcny mor, cholera, týfus, tuberkulóza...
Fantómové laboratórium.
Vražedné chiméry nemusia byť nevyhnutne konštruované ako útočné zbrane. V ničiteľskom, či vydieračskom projekte á la Fantomas môže dôjsť k nečakanej zmene, havárii, omylu, ktorý jeho pôvodcovia nebudú môcť napraviť a tak sa ho pokúsia aspoň zaretušovať, či kamuflovať. Úmerne sa tým môže pozdržať obranná reakcia civilizácie. Omnoho pravdepodobnejší je však únik z nezabezpečených laboratórií. Na príklade atómovej bomby vieme, že doba dopracovania sa k novej biologickej konštrukcii sa u plagiátorov (pokútnych opisovačov a pajc-machrov) významne znižuje prienikom informácie, že výsledok je vôbec možný! Svetoznámy je príklad tajného atómového vyzbrojovania Iraku diktátorského Saddáma Hussajna. Tento tajný program mohol dlhé roky unikať pozornosti jednoducho preto, že nebol založený na najnovších postupoch, ale na zastaranej metóde, o ktorej sa odborníci domnievali, že sa už polstoročie nikde nepoužíva. Kontrola šírenia jadrových zbraní sa totiž zameriavala na získavanie a predaj najmodernejšej používanej techniky. V tejto súvislosti začiatkom júla 1991 uverejnili New York Times úvahu na tému koľko ďalších krajín mohlo a môže podobným spôsobom uniknúť kontrole a takisto potichu pracovať na výrobe vlastných jadrových zbraní. Dnes zaznamenávame narastajúcu vlnu obchodu s jadrovým materiálom. Ide o ďalší výnosný biznis medzinárodných mafií, ktorých nanešťastie svojím konaním podporujú niektoré režimy ani nie tak veľmi vzdialené od našich hraníc. Rozhodne však ide o globálny problém a o problém budúcnosti. Po vlne obáv okolo genetických manipulácií s novým, umelo konštruovanými druhmi a neodhadnuteľnými následkami, v súčasnosti opadla pozornosť verejnosti voči tejto téme. A tak sa môže stať, že desaťročia práce vyspelých laboratórií s celým komplexom ochranných opatrení sa pokúsi urýchlene dobehnúť niektoré rozvojové laboratórium, hnané momentálnou ambicióznosťou miestneho diktátora, či záujmovej skupiny. Zvlášť, keď sa biotechnológie ako najnovší inovačný prvok vedeckotechnických programov zvyšovania produkčnej sebestačnosti a exportných schopností stávajú predmetom strategických kalkulácií. To, čo je pre celú rozvojovú krajinu len finančnou kvapkou, môže pre jednotlivé laboratórium znamenať takú podnetnú vlahu, že vyklíči burina, ktorú nikto nečakal, alebo nie je na mieste schopný zvládnuť. Pakistanské atómové centrum založil mladý vedec, ktorý si predtým podobný výskum obzrel ako pracovník špičkových laboratórií Európy. O lákavý finiš, bez predošlého technologického rozbehu sa môžu pokúsiť aj laboratóriá, ktoré nezaručujú bezpečnosť pred haváriami. Pred podobným zneužitím varovali aj nositelia Nobelovej ceny ako napríklad J.D.Watson a už z roku 1975 poznáme Asilomarskú konferenciu, ktorá dospela k prvým doporučeniam bezpečnej práce s rekombinantnou DNA a moratóriu na jej využitie z patogénov a producentov toxínov.
Aj genetické zmeny melú pomaly, ale isto.
Uvedená možnosť havárie vôbec nemusí mať dramatický priebeh, jej následky povedzme v podobe dedičnej choroby sa môžu stať latentnými (stále prítomnými, ale skrytými) v ľudskej populácii. A toto tiché šírenie môže až po desaťročiach a výmene viacerých generácií spustiť hrozivú lavínu. Pred niekoľkými rokmi svetom prebehla vlna zvýšeného záujmu o chorobu zvanú kongenitálna erytropoetická porfýria a to v súvislosti s hypotézou kanadského biochemika Davida Dolphina, že práve ľudia postihnutí touto chorobou mohli byť v minulosti považovaní za upírov. Vychádzal z toho, že sa vyznačujú odpudzujúcim vzhľadom daným ťažkými kožnými zmenami na tvári a rukách (pri ktorých dochádza k odhaľovaniu ďasien a zubov, plus pazúrpvoté strnutie prstov), odvažovali sa vychádzať zo svojich úkrytov len v noci pre svoj vzhľad a aj kvôli tomu, že slnkom sa kožné ochorenie výrazne zhoršovalo, častým javom pri tejto chorobe je anémia, spôsobujúca nápadnú bledosť postihnutých, a červená florescencia zubov, najmä v UV-svetle a podvedomo, prirodzeným inštinktom boli títo chorí vedení k pitiu krvi, aby zmiernili príznaky choroby .Najslabšie miesto hypotézy je práve v tomto poslednom bode, pretože choroba by sa síce skutočne mohla mierniť výmenou krvi, ale jej pitie by nemalo absolútne žiadny význam. Navyše zmienené charakteristiky sa vzťahujú na najvzácnejšiu zo siedmych druhov porfýrií. Nás bude zaujímať skôr to, že existuje takisto výnimočná porfyria variegata, zvaná tiež juhoafrická, pretože je veľmi častá v Južnej Afrike, kde je evidovaných viac ako 10 000 postihnutých touto chorobou. Všetci sú potomkami jedinej ženy-porfyričky, ktorá bola r.1688 ako syrota vydatá z Holandska do Južnej Afriky. Porfýria sa vyskytla u štyroch z jej ôsmich detí a tak sa v ďaľších generáciách rozšírila.
Metóda obrátenej genetiky.
Omnoho pravdepodobnejšia, než fantómové laboratóriá, či zásahy do ľudského, či zvieracieho genómu, sa zdá byť manipulácia s rastlinnými druhmi. V poľnohospodárstve sa väčšina biotechnologických aplikácií vzťahuje na rastlinnú výrobu, čo súvisí s tým, že rastlinné organizmy sú všeobecne prístupnejšie genetickým manipuláciám ako živočíchy. Technológia rekombinantných DNA sa javí ako budúcnosť v šľachtení. Metóda "obrátenej genetiky" spočíva v zásadnej zmene smeru, ktorým sa chystáme manipulovať so živými systémami. Doteraz sme náhodnými mutáciami len skúšali vyprovokovať akési nové vlastnosti (prejavujúce sa vo fenotype = vonkajších znakoch druhu), ktoré sme dodatočne vyberali podľa toho, či sa nám hodili alebo nie. "Obrátená genetika" sa naopak snaží "vnútiť" nami predpokladaný, modelovaný fenotyp späť cez bunku a jej genetický aparát vybraných jedincov. Ak sme doteraz boli len zberačmi výhodných genetických náhod, už za obzorom najbližších rokov sa chystáme zobrať veci do vlastných rúk. Možno tá predošlá úloha pripomínala čakanie opice až dozreje banán, ale táto nová vyžaduje okrem nepochybnej odvahy (za ktorú sľubuje epolety "tvorcu") aj pripravenosť zodpovedať sa za svoje činy a niesť prípadné následky. Ozaj, kto bude našim sudcom a kto zváži mieru našich víťazstiev, či viny?
Sobecká DNA.
Najnovšie poznatky naznačujú, že nosič základnej genetickej informácie, DNA (dezoxyribonukleová kyselina), nie je taká krehká ako sme predpokladali a zachováva zreteľné stopy svojho kódu aj vo veľmi nepriaznivých podmienkach a po celé stáročia. Je teda možné upravenou technikou vystopovať spätne históriu tohto základného kódu všetkého živého. Súbežne sa rozvíja diskuzia o "sebeckosti DNA", pretože boli nájdené aj stopy jej relatívne samostatnej existencie. Domyslené do dôsledkov, všetko živé, čo na tejto Zemi poznáme je len viac-menej komplikovaným "nosičom" tejto sebeckej, autonómnej informácie. Aj nás si "skonštruovala" preto, aby sa dostala a namnožila v čo najväčšom počte a na čo najväčšej dosiahnuteľnej ploche. Naša extrémna odolnosť a prispôsobivosť ju dnes priviedla do miest, kam by iné živočíchy nemali šancu dôjsť, prežiť a hlavne úspešne sa rozmnožiť. Domyslené do konca, "musela" sobecká DNA dospieť k najvýhodnejšej variante ľudského nosiča, pretože štandardná podoba živočíšneho, či rastlinného nie je schopná prekonať zemskú príťažlivosť. Alebo ako napísal český klasik:
"Jak lvové bijem o mříže,
jak lvové v kleci jatí,
my bychom blíže k nebesům
a jsme tady s Zemí spjati..."
Keď to písal, ešte sa nelietalo na Mesiac a nevysielali sa sondy k Marsu. Ale už vtedy sme mali v sebe zakódovanú túžbu zbaviť sa "okov Zeme", čo zrejme nenapadlo žiadny iný druh na tejto Zemi. V konečnom dôsledku sa teda celá ľudská civilizácia zdá byť komplikovaným výtvorom, štartovacou rampou určenou "len" na to, aby sa "sobecká DNA rozšírila, čo najďalej.
To všetko sú hypotézy, o ktorých na vedeckom poli možno špekulovať len veľmi opatrne. Viazaní pravidlami korektnej vedeckej komunikácie nemôžeme si domýšľať viac, než sme schopní dokázať, či aspoň dôkaz predvídať. Kde inde teda, ak nie vo vedeckej - fantastike by sme mali pustiť naše imaginačné zdroje na plný plyn a otestovať všetky varianty budúceho vývoja? Skúste!
Kríza ako šanca pozitívnej zmeny, koniec ako začiatok nového.
Z dôvodov, ktoré som podrobne opísal vo svojej knihe Náhradný koniec sveta má naša civilizácia tendenciu k fatálnej, nezvratnej kríze. Kríza navodzuje dojem niečoho sfilmovateľného, či dramatizovateľného, pri čom sa dajú plne využiť všetky dostupné rekvizity - filmové vetromety strhávajú klobúky hlava nehlava, hromy divo bijú a milionári skáču hlavičky z mrakodrapov. Kríza zároveň dáva nádej, že pominie, filmárom konečne vypadne prúd a na Wall Streete sa minú milionári, takže budeme môcť zatlieskať a zdvihnúť sa s uľahčeným výdychom - a je to za nami. Ale tá dráma, to dusnostrašno predtým nás láka, to je to čím sa strašíme pri predstave krízy, či konca čohokoľvek. Obávam sa však, že jedno, ani druhé nie je v skutočnosti efektné ani len tak ako zaklapnutie práve dočítanej knihy. A že zákonitosti tohto sveta nám pripravujú drámy, ktoré začínajú dlho pred trojitým vyzváňaním zvolávajúcim nás, divákov, na predstavenie. Skutočné drámy a konce prichádzajú pomaly, v tichosti - a tým pádom neodvratne. Veď aj smrť si nás berie vo svojej prirodzenej podobe často bez efektov a bez šancí viesť posledný pôsobivý monológ pred zhromaždeným príbuzenstvom, či inými zainteresovanými. Ťažko už čosi odkazovať, či skôr huhlať posledné slová do kyslíkovej masky. Aj navždy zvečnené slová slávnych sú zrejme skôr výsledkom nášho odvekého sklonu beletrizovať. Tak, ako v tichosti odchádzame, bez povšimnutia odišli z tohto sveta aj také na večnosť budované ríše akými boli perzská, chetitská, rímska, veľkonemecká, či veľkoruská. A zdá sa, že ani prípadný koniec tohto sveta nebude mať na takmer dvetisíc rokov ohlasovanú okázalú divadelnú výpravu posledného súdneho monštrprocesu príležitosť.
Obávam sa, že k takémuto neslávnemu koncu sa zbiera každým naším dňom. Príznaky a ich príklady pribúdajú. Ak sa agresivita exhalátmi zamoreného ovzdušia pomaly vrezáva aj do rozširujúcich sa pukliniek vo fasáde "večnej krásy" Tádž Mahálu a kamenné kvádre pražskej staromestskej radnice sa menia na Voskovcom a Werichom pomenovanú "sutu", je to ešte stále príliš dramatické. Môžeme na to ukázať prstom, zvolávať divákov a komisie. Rovnako môžeme na mapách cez celý kontinent prenasledovať barely jadrového odpadu, toho posledného článku nedokonalého trávenia ťažko pracujúceho nukleárneho mukla. Kým poznáme liek, nie je to skutočná osudová kríza, pokiaľ sa o tom dajú spisovať protokoly s termínom najbližšej schôdzky expertov, nie je to koniec. Veľké konštrukcie tela i ducha akútna hrozba posiľňuje, zanikajú až po márnom súboji s neúprosným súčtom chronických omylov a chýb, ktoré na nenápadnej a dlhej ceste k zániku väčšinou nebrali na vedomie. Skutočný koniec obvykle nastal už včera a skutočná kríza už nebolí.
G.H. Wells tvrdil, že destké obdobie už má ľudstvo za sebou. V tom prípade, sa mne javí súčasnosť ako zjavná puberta s neustálymi tendenciami k sebazničeniu. Vieme o tom, že náš civilizačný vývoj akceleruje, ale ani spolok múdrych futurológov a veštcov našich budúcich krokov združených v Rímskom klube nedáva jasnú odpoveď kam to vlastne kráčame. Jedna z možností, ku ktorým sa prikláňam, je, že naše civilizačné ťahy sa vyčerpali a smerujeme k zániku. K zániku tejto civilizácie, nie tohto druhu! A vôbec si preto nemyslím, že by šlo o správu pesimistickú. Verím, že pubertálne etapu ešte s vypätím síl prekonáme. Dúfam v štádium vyrovnania, zmúdrenia, zrelosti našej civilizácie. A práve v tej dobe dôjdeme k vrcholu hory a údelom nám bude už len zostupovať. Čo je na tom pesimistické?! Každý z nás vie, že život indivídua končí smrťou, život ríše zánikom, trvanie civilizácie... Položme si však inú otázku, na hracej ploche sci-fi na to máme plné právo a dostatok možností. Kto príde po nás, ak nie potopa? Čo a ako ďalej na malej planéte zvanej Zem?
Toto všetko sú témy zrelé pre sci-fi. Nežeňme sa ako szm-áci za formálnymi chimérami krásnych komunistických zajtrajškov zakopávajúc dnes a denne o reálne problémy, ktoré volajú po spracovaní. Nebudujme fantazmagorické ríše dobra, či zla kdesi ďaleko a ešte ďalej. Majme odvahu rozhliadnuť sa tu a teraz po svojom najbližšom okolí, pozrime sa pod nohy a zmerajme to fantastické, čo nás delí od najbližšieho horizontu. Pretože tie najväčšie dobrodružstvá budúcnosti nás nečakajú v modročiernej vychladnutej omáčke vesmíru, ale tu doma - na Zemi!
Citované pramene:
P. Davisová - "Bezpečný sex", CS-Playboy 11/94
B. Dodson - Orgazmy na bežiacom páse, in: Sex-tabu 4/93
L. Ebringer, N. Lahitová - Existuje možnosť zneužitia génového inžinierstva pre výrobu nových biologických a chemických
zbraní? Vojenské zdravotnícke listy, 1/1987.
J. Forejt - Přenos klonovaných genů do buněk savčího organismu, Biologické listy, 52/1987
S. Hawking - Stručné dejiny času; Alfa, 1991
M. Janoušek - Rozhovory s Janem Werichem, Mladá fronta, 1986
V. Kordač, P. Martásek - Porfyrie - choroba raritní, nebo častá?, Vesmír, 9/1986.
S. Lem - Strategie parazitů, vírus HIV a jedna evoluční hypotéza, Vesmír 11/91.
G. Murín - Náhradný koniec sveta, Lita, 1992
Dr.D.C.Renshawová - Lékařské aspekty lidské sexuality, in: Playboy radí - CS-Playboy, 9/92
A. Toffler - Šok z budoucnosti, vyd. Práce, 1992
V. Vondráček - Konání a jeho poruchy, Avicenum, 1987.