Prší, stále mrholí a ja v tomto čase, nečase kráčam tam. Ako
automat už roky vstávam o piatej, umyjem sa, vypijem čaj a sedím a
sedím. Čakám kým hodiny pomaly plynú. Po chvíli sa najem, oblečiem a
idem von. Prejdem krížom námestie, pomaly kráčam, míňam bez záujmu
trafiku, známych. Sú vôbec ešte dajakí? Dážď, celý život prší dážd,
chlad preniká na kožu, vlhko, zima,...
Pohľad ponad pole. Biely, mokrý sneh, pláň pichá do očí, ostrá
šeď. Z klobúka kvapká, viac, stále viac, oslepený pohľad. Idem ďalej,
popri poli, vlhko v topánkach, vlhko na nohách.
Prejdem okolo ďaľších ľudí, stromov, zástavky. Všade sivo, vlhko.
Celý môj čas je sivý. Červené svetlo je sivé, uhnem sa. Všetko je
sivé, pískavé, hlučné. Ja za hradbou sivej vody. Zastavujem, čakám,
počúvam ako v hluku padá dážd na klobúk, klop, klop, puk, klop, zvuk
úľavy. Stále hluk, sivo a zima.
Vykročím, život je sivý.
Náraz,
pohľad na sivé nebo,
pohybujúca sa chmára,
bolesť,
červené svetlo,
letím,
necítim telo,
padám do sivoty, studenej, mokrej, snehu, padám do sivého života bez
konca.
No konečne je v tomto vozni teplo, už som si myslel, že prvá
trieda býva zásadne vychladená aby nás na ňu prešla chuť. Od rána je
chladno a mrholí. Tak vykúrené kupé príde celkom vhod. Vyberiem si
raňajky. Vlak sa pohýňa, vyložím si nohy. Po chvíli mi je tak
teplúčko, že si odkladám sveter. Dojedám. Pohodlne si rozložím noviny
a sám v kupé si so záujmom prečítam o prvom slovenskom kozmonautovi.
Prehŕňam sa stránkami a pomaly na mňa padá príjemná únava, teplo sa
rozlieva po celom tele.
Za oknom plynie biely svet, ponorený do sivej hmly. Slnko skryté v
oblakoch. Občas prečítam odstavček, občas blúdim pohľadom po krajine
za oknom.
Stojíme, už sa tešim keď prestúpim, keď už budem u seba v kancelárií.
Do kupé nastupuje mladík v obleku. Pristupuje k oknu, lúči sa s dcérou
a ženou. Mrholí vlak sa rozbieha, brzdí. Opäť stojíme, asi niekto
dobiehal. Vlak sa znovu pomaly rozbieha, mrholí. Po pár sekundách opäť
prudké brzdenie. Otvorím okno. Mrholí a naposledy sa rozbiehame a
opúšťame stanicu.
Odkladám noviny, pozerám von, biela krajina sa mihá za oknom, Dážď klope, šumí na strechu, okno. Krajina v sivom rúchu pokojne prijíma litre a litre vody. Slnko skryté za mrakmi ignoruje náš svet. Vlak hrkoce, duní a trúbi. Trúbi, bliká semafór. Prudké brzdenie. Pištanie kolies. Po niekoľkých sekundách opäť stojíme. Na okraji nejakej dedinky. Popri vlaku je cesta, za ňou rad domov. Opel Corsa vchádza do dvora. Prší sivo, všade, kopa mokrého snehu na ceste. Otváram okno. Vagón je ihneď za lokomotívou, z ktorej sa vykláňa strojvodca. Stojí na schodíku, rukou sa drží držadla a celý vyklonený pozerá smerom ku konci vlaku. Z poštového okna sa vykloní vlakvedúci s otázkou v tvári.
"Asi som niekoho prešiel", kričí strojvodca...