Veda a paveda
REALITA
Pod realitou budeme ďalej rozumieť všetko, čo je
(existuje), inými slovami bytie, súcno (česky jsoucno).
POZNANIE
Pod poznaním budeme ďalej rozumieť súhrn interpretácií
reality človekom, alebo ľudstvom.
INTERPRETÁCIA REALITY
Človek je časťou reality, realita nie je časťou človeka.
Dôsledkom tejto skutočnosti je to, že človek nemôze realitu vyjadrovať
ako celok, ale iba prostredníctvom abstraktných parciálnych modelov - názorov,
náuk, teórií, hypotéz a podobne. Interpretácia reality prebieha prostredníctvom
abstraktných symbolov, ktoré nahrádzajú určité aspekty reality. Napríklad
keď napíšem POČÍTAČ, tak celému komplexu javov, ktorý počítač reprezentuje,
priraďujem skupinu grafických symbolov, ktoré s týmto komplexom nemajú
primárne nic spoločné. Tomuto priradeniu abstraktného symbolu parciálnemu
prvku reality ďalej budeme hovorit POJEM. Interpretácia reality teda prebieha
v pojmoch.
Dôsledky:
-
Realita je nedeliteľná - interpretácia reality je
delená do pojmov a ich konštrukcií - modelov.
-
Model reality nemôže realitu vyjadriť úplne.
-
Realita jednoducho je aj bez jej interpretácie, kdežto
interpretácie vyžadujú realitu.
-
Realita nepotrebuje verifikáciu, kdežto pri jej interpretácii
vyvstáva otázka pravdivosti.
NÁSTROJE INTERPRETÁCIE
1. Skúsenosť
Prežitie reality prostredníctvom zmyslov. Skúsenosť
môže byť hierarchická, z predchádzajúcich skúseností sa vytvára nová, alebo
komplexnejšia skúsenosť.
2. Vzťahy
Mnohé skúsenosti majú schopnosť vytvárať medzi inými
skúsenosťami vzťahy. Analýza, syntéza, synkrecia, logika, indukcia a dedukcia
sú hlavné abstraktné modely vzťahov medzi pojmami.
-
Pomocou analýzy sa komplexnejší pojem rozkladá na
parciálne pojmy.
-
Pomocou syntézy sa z parciálnych pojmov vytvára pojem
komplexnejší.
-
Ak máme dva komplexné modely dvoch parciálnych častí
reality, pričom jeden poznáme úplnejšie, ako druhý, ten druhý doplníme
na základe pojmov prvého - synkrecia.
-
Logika popisuje model konzistentnosti vzťahov medzi
pojmami (teda nie medzi prvkami reality, ako sa mnohí často mylne domnievajú).
-
Indukcia: na základe pojmovej závislosti N pojmov
usudzujeme závislost N+1 pojmu.
-
Dedukcia: zo známej komplexnosti pojmu vyvodíme jeho
čiastkový pojem.
AXIOMATICKÝ ZÁKLAD INTERPRETÁCIE
Čím komplexnejšie realitu vyjadrujeme, tým viac sme
nútení využívať nástroje poznávania, ktoré nám umožňujú z abstraktných
čiastkových modelov tvoriť modely komplexnejšie. Vždy však vychádzame z
určitých základných pojmov, ktoré predpokladáme a nevyvodzujeme. Hovoríme
im axiómy - pojmy, ktoré sa nedajú pomocou nástrojov konštruovat. Napríklad
vždy predpokladáme, ze existujeme.
ŠPEKULATÍVNA INTERPRETÁCIA
Na základe skúsenosti vytvorená interpretácia reality,
ktorej hlavným znakom je neexistencia verifikačného nástroja interpretácie.
Je to historicky prvý smer interpretovania reality. Jeho rozvoj začína
v predpísomnej dobe a prvý rozkvet zaznamenal v antickom Grécku.
Špekulatívna interpretácia je charakteristická
tým, že nástroje poznávania zamieňa za realitu. Príkladom môže byt tvrdenie,
že Zem je doska, veď každodenná skúsenosť hovorí, že iba na doske možno
stáť a nespadnúť. Toto je príklad na induktívne myslenie.
Tento druh interpretácie predpokladá, ze pojmy
sú časťami reality, nie ich odrazom. Typickým príkladom je Kabala, ktorá
neodvodzuje kvantitatívne pojmy z pozorovania reality, ale pomocou synkrecie
prisudzuje rôznym parciálnym prvkom reality rovnaké vlastnosti. Napríklad
astrológia na základe kvantitatívnych vztahov medzi nebeskými telesami
odvodzuje kvalitatívne vzťahy pre iné prvky reality - napríklad osud cloveka.
Špekulatívna interpretácia reality skúsenosť považuje
axiomaticky za pravdivú. Kedže pri rovnakom jave sú rôzne skúsenosti, z
pohľadu špekulatívnej interpretácie majú aj rovnakú hodnotu, čoho konečným
dôsledkom je vlastne nemožnosť interpretácie reality, ktorá (ako axiomaticky
predpokladáme) je jedna, nie toľko realít, koľko je interpretácií.
Špekulatívna interpretácia vytvára z myslenia
realitu, nie z reality myslenie. Všetky astrológie, Kabala, esoterika a
rôzne iné pavedy majú chartakter špekulatívnej interpretácie reality.
VEDECKÁ INTERPRETÁCIA
Vedecká interpretácia vznikla zo špekulatívnej zavedením
spätnej väzby na realitu. Vďačíme za to hlavne G.Galileimu, ktorý medzi
rôzne špekulatívne interpretácie toho istého parciálneho javu reality zaviedol
sudcu - experiment. Týmto momentom sa začala rodit vedecká metóda, ktorá
funguje na cyklicky sa opakujúcom postupe krokov:
-
Verifikovanie faktov odpozorovaných z reality.
Ide o oddelenie faktov od domnienok. Pod faktom sa pri tom rozumie taký
jav, ktorý sa dá s tým istým výsledkom opakovat. Už v tejto fáze sa často
veda odlišuje od pavedy, ktorá nerozlišuje novinové články, klebety, dojmy
od faktov a považuje ich za rovnocenné.
-
Vytvorenie hypotézy. Hypotéza je pracovná
myšlienka, ktorá sa snaží vysvetliť skúmaný fenomén. Je to vlastne akýsi
nápad, často intuitívny, ktorý ponúka smer, ktorým sa pri tvorbe nového
myšlienkového modelu vedec bude riadiť. Táto fáza je často spolocná pre
vedu a pre pavedu.
-
Formulovanie teórie. V tejto fáze sa na báze
pracovnej hypotézy vytvorí konečný myšlienkový model skúmaného javu. Tento
model nikdy nie je ľubovoľný, ale vždy v sebe obsahuje predošlý
model. Napríklad Teória relativity neruší Newtonovu fyziku, ale ju rozširuje.
Aj dnešná chémia v sebe obsahuje verifikovateľné poznatky stredovekých
alchymikov. V exaktných vedách je samozrejmé, že nová teória musí mať aj
formalizovanú podobu v matematickej formulácii, teda musí byť aj matematicky
formulovateľná (podliehať zákonom abstraktného formalizmu). Táto fáza sa
v pavede nerobí, pretože nový myšlienkový model v sebe neobsahuje predchádzajúcu
verziu, čoho dôkazom aj bola argumentácia o astrológii v tejto konferencii.
V tejto fáze vzniká obyčajne viac teórií, ktoré sa snažia jav vysvetliť.
-
Verifikovanie teórie. V tejto fáze sa hľadajú
rozpory v teóriách, jednotlivé teórie sa podrobujú porovnaniu s realitou,
predovšetkým pomocou experimentu. Táto fáza tiež nie je vlastná pavede.
Ako som už uviedol, poznanie nemôže byť úplné, a
preto sa vždy nájdu rozpory, čím sa vytvorí fáza 1 a celý cyklus
sa znova a znova opakuje. Preto sa veda ako celok nemýli, mýlia
sa iba vedci, pričom vlastne je omyl do metodiky zakonponovaný ako jedna
z možných interpretácií.
Podstatné je, že veda znova a znova skúma všetko,
čo už dosiahla. Vedecká metodika umožňuje limitné priblíženie k realite,
teda, že sa postupne blíži k správnemu modelu,
hoci ho možno nikdy nevytvorí. Veda nie je nejaký klub racionálne (alebo
ako
Z.Antares mylne vraví "materialisticky") uvažujúcich
ľudí, to je veľký omyl, ktorému podliehajú pavedci ale aj vedci.Veda je
metodika poznávania, ktorá je síce tvorená vedcami, ale ďaleko presahuje
súčet ich individualít. Medzi vedcami sú často ľudia veriaci, ambiciózni,
neznášanliví, jednoducho obyčajní +udia a nie dokonale racionálne bytosti.
Velmi často sa mýlia, ale veda ako systém sa nemýli!!! Vyplýva to
z jej podstaty, teda zo samotnej metodiky, ktorá umožňuje z reality vytvoriť
stále obsažnejší a pravdivejší model.
Veda nie je inštitúcia, hoci sa z inštitúcií skladá.
Tieto inštitúcie môžu často byť veľmi exotické, napríklad viem o jednom
ruskom inštitúte (Ústav alternatívnych pohonov), ktorý hľadá perpeetum
mobile (a tvrdí, že ho má). Veda je metodika poznávania, ktorá tvrdo dopadá
najmä na vedcov. Pokiaľ nejaký vedec tvrdí, že niečo platí a iní vedci
jeho tvrdenie nezopakujú, tak to nie je vedecká pravda. Pred pár rokmi
sa v jednom renomovanom americkom laboratóriu jednému renomovanému fyzikovi
(neviem si teraz spomenúť na meno) údajne podarila fúzia jadier atómu pri
izbovej teplote, čo je v rozpore s kvantovou fyzikou. Kedže išlo o renomovaného
fyzika, tak mu to aj uverejnili v renomovanom časopise. Pokus sa ovšem
nepodarilo zopakovať (ani jemu) a musel priznať svoj omyl. Dodnes nie je
jasné, či sa niečo naozaj stalo, alebo nie. Zatiaľ to teda nie je pravda,
čo neznamená, že v budúcnosti nebude.
Ako vidno, vedecká metóda umožňuje selektovať
rôzne tvrdenia o tom istom jave na základe verifikovateľnosti, teda porovnaním
s realitou. Táto spätná väzba je veľký triumf poznania, nie nedostatok,
ako tvrdia mnohí pavedci. Ako všetko, aj táto poznávacia výhoda vedy ma
svoju nevýhodu: čo nie je verifikovateľné to môže existovat, ale nie je
to vedecká pravda. Veda však neodmieta (ako mnohí pavedci tvrdia) skúsenosti,
ktoré sú v rozpore s jej doterajším poznaním. Z popisu vedeckej metódy
je zrejmé, ze pokial tieto skúsenosti sú naozaj objektívneho charakteru,
veda ich postupne objaví a absorbuje.
KRITÉRIUM PRAVDIVOSTI SKÚSENOSTI
Na záver sa pokúsim sformulovať dve kritériá, ktoré
musí akékoľvek tvrdenie spĺňať, aby sme mohli povedať, že je s vysokou
pravdepodobnostou pravdivé:
-
Verifikovatelnosť. Čím verifikovateľnejšie
tvrdenie, tým pravdivejšie. Vyplýva to z doteraz povedaného.
-
Konzistentnosť. Nové tvrdenie musí byť integrálnou
súčasťou doterajšieho (verifikovaného) poznania, alebo ho musí celé obsahovať.