Kedy konečne začiatok?
Dr. Gustav Murín
Pavel Vachtl ma upozornil na príliš generalizujúce výroky v mojej úvahe
"Kedy konečne koniec" ohľadne klasických diel sci-fi akým je napríklad
"Duna". Na jeho podnet som si celý svoj text opäť prečítal a hoci sa rád
a celkom zámerne dopúšťam provokujúcich úvah, tu musím uznať, že som to
prehnal. A nielen v prípade Duny. Chcem sa preto ospravedlniť všetkým kolegom
a čitateľom AmberZine. Zároveň dúfam, že mi dáte šancu na opravný termín,
teda pokus vysvetliť (tentoraz rozhodne menej šupáckou formou) o čo mi
vlastne ide.
Na začiatku bolo...
...podľa Biblie slovo. Verím, že sa zhodneme, že v prípade sci-fi to slovo
bolo od spisovateľa menom Jules Verne. Verne sa stal praotcom sci-fi vlastne
nechtiac. Podpísal krutú zmluvu, podľa ktorej musel po celé roky produkovať
ročne jeden až dva dobrodružné romány, ktoré by boli určené mládeži, ale
zaujali aj dospelých. Pri takom kvante textov musel autor postupovať opačne,
než je zvykom. Najskôr si vybral prostredie a tým boli technické vynálezy.
V jeho prípade (v rámci vtedajších myšlienkových obzorov) dovedené do fantastickej
dokonalosti. Až k tomu priradil príbeh. To je koniec-koncov základné poradie
pojmov "sci" a následného "fi" v žánri sc-fi. Po každom prorokovi prichádzajú
vykladači a epigóni. Každému učeniu sa stane, že sa po čase ocitne celkom
inde, než kde pôvodne chcelo (vedome, či nevedome) byť. A ja sa pokúšam
o nič menej, než si položiť otázku kde sme sa to teda, takmer po storočí,
so sci-fi ocitli.
No poetry and sci-fi
Keď som pri nedávnom spisovateľskom pobyte v USA (kde sa mi už pred pár
rokmi podarilo publikovať sci-fi poviedku) kontaktoval rôzne literárne
agentúry, často som tam našiel vyššieuvedenú poznámku "No poetry and sci-fi".
Skrátka, špičkoví literárni agenti o uvedené žánre nemajú záujem. A to
nie snáď preto, že by sci-fi dávali na úroveň poézie, ale preto, že v "predajnosť"
oboch neveria. Viem, každý pravoverný autor sci-fi pohrdlivo mávne rukou
- čo nás je do amerických agentúr, nám nejde o prachy (?!). K tomu chcem
len dodať, že ani americké literárne časopisy (a mal som za tri mesiace
tú česť s viac ako šesťdesiatkou tých najvyberanejších) sci-fi jednoducho
neberú. A jediný časopis Asimov´s Science Fiction, uvedený vo výbere tých
naozaj čítaných, to určite nevytrhne. Sci-fi sa ocitla po boome v šesťdesiatych
a sedemdesiatych rokoch (u nás ešte s oneskorenou vlnou v osemdesiatych
rokoch) v publikačnom ghete. A to už je dôvod na úvahu.
Tretia kultúra
Najskôr si povedzme ako to vlastne bolo s tou našou sci-fi. Za socializmu
tu existovali tri kultúry - oficiálna, disidentská a tzv. tretia. Do tretej
patrili okrem sci-fi napríklad aj alternatívne divadielka (tzv. Malé javiskové
formy - MJF). Mne bola tretia kultúra najsympatickejšia (pôsobil som aj
v MJF), lebo sa vyhla ideologickému súperenia často bývalých kompánov jednej
strany. Keď po tzv. Nežnej zahltila už oficiálne vydávaná disidentská literatúra
knižný trh, pýtal som sa Ondřeja Neffa v rozhovore pre slovenský týždenník
Echo (č.42/1990), čo bude ďalej so sci-fi. Odpovedal: "Tady jde o to, že
disidenti, kteří někde ovládli kamenný nakladatelství, jsou nesmírně ušlechtilí,
vzdělaní lidi... ti sci-fi smrtelně nenávidí, ti ji tisknout nebudou a
my nebudem tisknout u nich..." Tieto prorocké slová sa naplnili. Lenže
aj v krajinách, kde o disidentoch nikdy nepočuli a žiadnu nežne-textilnú
revolúciu nepotrebovali, náklady sci-fi kníh tiež klesajú a sci-fi tituly
sa vytrácajú z prehľadov najpredávanejších kníh. Čím to je?
Koľko sci a koľko fi?
Musíme sa dohodnúť na tom, o čo nám vlastne ide. Tých, ktorí sa v sci-fi
prostredí (pripomínajúcom aj tajné spoločenstvo zasvätených) cítia dobre
bez ohľadu na to, čo sa deje mimo tohto prostredia, ťažko môžem svojim
úvahami zaujať. Tým prajem všetko najlepšie (hlavne tú závideniahodnú pohodu
typu "malé, ale naše") a nedoporučujem, aby čítali ďalej. Aj uzavreté spoločenstvá
majú svoje čaro, ale verím, že sú medzi nami aj takí, ktorých zaujíma šírenie
"sci-fi slova" za brány dobrovoľného, či nedobrovoľného publikačného gheta.
A tých som sa pokúsil zaujať v úvahe "Kedy konečne koniec". Som totiž presvedčený,
že sci-fi môže významným nosičom nových informácií a nielen okrajovou hracou
plochou staro-nových príbehov. Nič proti fantasy, ale čo fantázia reality?
Fakty, alebo fikcia?
V trochu inej verzii si túto otázku kládol už Goethe. Nakoľko nás zaujímajú
reálie a nakoľko príbeh? Ak považujeme sci-fi za literatúru, tak nám jasne
vyplynie, že bez príbehu sa nezaobíde. A ja sa snažím upozorniť na to,
že len s príbehom (hoci v umelom, fantastickom prostredí) si nevystačí.
Sci-fi, ktorá poznačila naše čitateľské zážitky v druhej polovici tohto
storočia mala k novým faktom a prekvapujúcim informáciám, vždy blízko.
Prerazila tým, že ako jediná s nimi mohla narábať voľne (fantasticky fantazijne)
a preto tiež mohla ponúknuť čitateľom nečakané, nové myšlienkové svety.
Nemali by sme sa k tomuto dobrému základu vrátiť? Neuveriteľný chrlič štyroch
stoviek kníh, Isaac Asimov, bol profesorom biochémie. To, že okrem sci-fi
bol schopný vyprodukovať pod svojím menom takmer nekonečnú sériu encyklopédií
( kde kupodivu fundovane rozobral nielen pravek, moderné umenie, medicínu,
ale aj kuchársky kumšt a jadernú fyziku až po Shakespeara) sa dá charakterizovať
jedine ako výkon gigantického "prietokového ohrievača informácií". A o
tie ide.
Nie sme len ľudskými bytosťami
My sme od čias diabolského vynálezu písaného slova predovšetkým - ľudskými
informačnými bytosťami. Informácia má pre nás nielen zmysel konkrétneho
údaju pre konkrétnu činnosť. Je aj duševnou potravou, ktorú konzumujeme
denne v neuveriteľných kvantách - a často hltavo a bez výberu. Začalo to
už tým,čím sa náš druh odlíšil od ostatných - zvedavosťou. Čím bol prahistorický
človek slabší voči svojmu okoliu, tým viac potreboval o ňom vedieť. Znalosti
ho obrnili pancierom silnejším, než na aký sa zmôžu korytnačky, a dali
mu šancu útočiť zbraňami, proti ktorému je výzbroj dravej šelmy komickou.
Tento geneticky zakódovaný reflex informačného smädu nás spája s prahistorickým
človekom. Ibaže jemu pomáhal prežiť, zatiaľčo nám sa stáva hypertrofovaným
príveskom, ktorý z väčšej časti nedokážeme využiť. Podobne ako naše svalstvo,
z ktorého v komfortnej hierarchii postindustriálnej civilizácie využívame
hlavne sedaciu časť. Ak prevádzame spolu s Carlom Saganom históriu vesmíru
do jediného roku, tak na celú históriu ľudského rodu ostáva jeden a pol
hodiny posledného dňa. Na naše 2O. storočie pripadá až posledná stotina
sekundy a veľký informačný tresk, ktorý sa v nej odohral, nemohol zanechať
náš ľudský druh bez následkov. Stali sme sa dlhodobo a nevyliečiteľne závislí
na droge informácie. Ako sa musíme nútiť do precvičovania ostatných svalov,
tak joggujeme každý večer mentálne pri televízoroch. V lepšom prípade pri
dobrej knihe. Pretože cez deň väčšina z nás pracuje s informáciami, na
ich príjem nabudený mozog pri odchode z práce nejde proste vypnúť tak ako
pracovný počítač. Šliape ďalej a žiada si tentoraz čosi, čo by mohol spracovávať
akoby mimochodom a dokonca s potešením. Akú šancu tu má literatúra a sci-fi
zvlášť?
Vrátiť sa na začiatok?
Riešenie som sa pokúsil navrhnúť v predošlej úvahe "Kedy konečne koniec".
Iste to nie je návod pre každého autora, ale snáď by sme sa mohli pokúsiť
o revitalizáciu toho, čím bola a je sci-fi jedinečná - kombináciou nových,
zaujímavých faktov a príbehu, ktorý umožní ich prezentáciu v neobvyklých
situáciách. Fakty i situácie, ktoré som navrhol na príklade biologických
objavov a nových techník, iste nie sú samotné ničím až tak veľmi novým,
či prekvapujúcim. Ale verím, že by zaujali ich kombinácie - napríklad reálny
biologický základ "vampírizmu" a zároveň využitie reprodukčných techník.
Alebo kombinácie rodičovských vzťahov v týchto technikách až po stratu
reálneho kontaktu plodu s ploditeľmi. A tak ďalej a tak podobne. Čaro čítaného
spočíva v detailoch. A nič nám na čistom plátne sci-fi nedodá toľko detailov
ako práve nová technická rekvizita, v tomto prípade bio-technická. A nemusí
ísť len o rekvizitu, ale priamo spúšťací impulz príbehu. To už je na každom,
kto má chuť sa pustiť touto neľahkou cestou - späť. Späť k Verneho núdzi,
z ktorej sa stala cnosť. Verím, že nás naša momentálna sci-fi núdza k takej
(či inej?) cnosti dovedie.