Všetci a všetko vo Vesmíre, a teda aj samotný Vesmír, podlieha zmenám. Hoci je táto skutočnosť všeobecne dobre známa, jej hlboký význam kupodivu ešte neprenikol do všeobecného povedomia. Moja skúsenosť z osobných a internetových diskusií je taká, že o evolúcii panujú dosť povrchné a často nesprávne názory. A nielen to. Pri rozbore rôznych otázok sa pomerne málo berie do úvahy ich evolučný kontext. Dôsledky takéhoto prístupu sa prejavujú nielen v principiálnej nesprávnosti rozboru konkrétnej problematiky, ale hlavne v pomalej akceptácii evolučného prístupu v prvom rade intelektuálnou verejnosťou. Mnohé otázky spoločenských vied vyzerajú zreteľnejšie, ak používame naše poznatky o evolúcii. Ale nielen spoločenských. Napríklad v oblasti umelej inteligencie sa dosahujú pomocou evolučných princípov zaujímavé výsledky v oblasti vývoja adaptačných stratégií jednotlivých robotov, ale najmä robotích spoločenstiev.

Nasledujúca stať sa pokúsi priblížiť niektoré princípy evolučného prístupu. Jej cieľom nie je podať vyčerpávajúci výklad evolúcie, ten si môže čitateľ nájsť v doporučenej literatúre.

Evolúcia

Evolúcia je keď

Veľmi rozšírený omyl je, že evolúcia je darwinovský vývoj živočíšnych a rastlinných druhov na Zemi. Iste, do polovice minulého storočia sa to dalo takto hodnotiť. Vtedy sa predpokladalo, že Vesmír tu vždy bol taký, ako ho vidíme. Aj história ľudstva sa dala hodnotiť všelijako, ale do súvislosti s vývojom druhov ju dával málokto. Ale výskumy Morgana v oblasti rôznych sociálnych spoločenstiev, práce Freuda v oblasti kultúrnej psychológie, ale najmä objav vzniku Vesmíru a jeho dynamiky ukázali, že všetko je vo vývoji. Pri skúmaní súvislostí medzi vývojom Vesmíru, vývojom biologickým a vývojom socio-kultúrnym sa objavili tak zreteľné paralely, že musel vzniknúť nový pohľad na našu realitu - evolučný.

Čo to teda evolúcia je. Jednoducho povedané, evolúcia je vývoj nášho Vesmíru. Je už dnes snáď všeobecne známe, že Vesmír, ktorého sme súčasťou, vznikol pred 10-20 miliardami rokov a odvtedy sa rozpína. Pri tomto rozpínaní prechádza zo stavu veľkej hustoty energie na stále chladnejší stav. Toto chladnutie nemá charakter jednoduchého rozriedenia energie v stále väčšom priestore. Pri tomto rozpínaní vznikajú stále zložitejšie štruktúry usporiadania hmoto-priestoro-času, do ktorých je pôvodne bezštruktúrna vysokokoncentrovaná energia usporiadaná. Tak vznikli najprv častice, z nich neskôr atómy vodíka a hélia. Z tých sa vytvorili prvé hviezdy a galaxie. Po zániku prvej generácie hviezd sa vytvorili ďalšie prvky Mendelejevovej tabuľky a nové generácie galaxií a hviezd.

Okolo množstva týchto hviezd obiehajú planéty zložené z týchto ťažších prvkov. Na niektorých z týchto planét, na našej Zemi určite, sa z ťažších prvkov vytvárali sústavy prvkov, horniny a makromolekuly. Neskôr niektoré makromolekuly nadobudli schopnosť svoju narastajúcu zložitosť uchovať a rozširovať pomocou vlastnej replikácie. Nevieme ako, ale z týchto makromolekúl s pamäťou sa postupne vyvinul stále zložitejší makromolekulárny systém uchovania a rozšírenia chemickej štruktúry - život. Od tohoto momentu už približne, funguje Darwin.

Ale vývoj štruktúry usporiadania Vesmíru týmto neskončil. Vývoj organizmov pokračoval vo vývoji živočíšnych spoločenstiev, ktoré prežívali vďaka stále lepšej vzájomnej komunikácii. Najefektívnejší spôsob komunikácie sa vytvoril u spoločenstva Homo sapiens. Komunikácia medzi jedincami sa stala tak zložitá, že vzniká štrukturálne veľmi komplikovaný útvar usporiadania hmoto-priestoro-času, ktorý nazývame kultúra. Potiaľto vlastne vývoj usporiadania Vesmíru ako tak vieme popísať a doložiť.

Princípy

Ako zjednodušený prehľad evolúcie naznačil, jej ústredným princípom je vytváranie stále zložitejších štruktúr usporiadania Vesmíru. Pre naše účely nie je dôležité vedieť, prečo je tomu tak, ale aké mechanizmy vo vývoji Vesmíru hrajú dôležitú úlohu, pričom sa obmedzím iba na tie, ktoré nám môžu pomôcť pri našej hlavnej téme.

1. Vrstevnatosť

Štrukturálne usporiadanie nášho Vesmíru má vrstevnatý charakter. Z častíc sú zložené atómy, z atómov molekuly, z týchto bunky, z buniek zasa my a z nás je zložená kultúra. Vrstevnatosť vyjaruje vertikálne narastajúcu zložitosť usporiadania Vesmíru. Zároveň vyjadruje časový vektor smerujúci k narastajúcej komplexnosti štruktúry, čo je mimo iné v súlade s neudržateľnosťou tvrdenia o narastaní entropie vo Vesmíre odvtedy, čo vieme, že sa rozpína.

Každej vrstve reality je vlastný špecifický spôsob jej bytia. Napríklad bytím častíc sú energetické kvantové zákonitosti, zatiaľ čo u živých organizmov zložité vzťahy chemických cyklov a zákonnitosti prirodzeného výberu a dedičnosti. Aj kultúrna vrstva má jej vlastné mechanizmy a nemožno na ňu uplatňovať pohľad platný pre biologickú vrstvu, ako to robia viaceré myšlienkové smery, napríklad koncept Gaia, ktorý chápe celú našu planétu ako jeden rovnovážny organický systém.

2. Princíp rozmanitosti

Kým vrstevnatosť vyjadruje diferencovanú  kreatívnosť evolúcie (každá vrstva má vlastný spôsob sebatvorby), musí existovať princíp, ktorý vyjadruje jednotiaci kreatívny princíp, taký, ktorý generuje jednotlivé vrstvy. Tento princíp tvorby musí byť poznateľný v každej vrstve reality, ktorú poznáme.

Špecifický kreatívny princíp, vlastný niektorej vrstve, vytvára množstvo variánt riešenia tohoto princípu. Napríklad fyzikálne (kvantové) zákonitosti vytvárajú množstvo druhov častíc, alebo chemická podstata genetického zachovania a zmeny organizmov vytvárajú širokú škálu druhov organizmov. Tento princíp spoločný pre všetky vrstvy reality nazývam princíp rozmanitosti. Tento princíp vyjadruje schopnosť evolúcie generovať pomocou kreatívnych vlastností jednotlivých vrstiev širokú škálu kvantitatívne a kvalitatívne sa líšiacich entít, z ktorých každá rozvíja vrstve vlastný spôsob bytia v iných kvantitatívnych pomeroch.a vzájomných vzťahoch jej atribútov. Napríklad častice sa líšia jedna od druhej aspoň jedným kvantovým číslom, prípadne hmotnosťou (= jinak jsou nerozlišitelné), organizmy zasa spôsobom, akým získavajú potravu a ako sa zabezpečí ich replikácia. Aj jednotlivé kultúry na Zemi sa líšia stratégiou, akou zabezpečujú tie isté "nevyhnutnosti": vzťah k prežitiu biologickému a spôsob, akým reflektujú realitu.

3. Princíp výberu

Princíp rozmanitosti, okrem toho, že vytvára varianty riešenia ontickej podstaty každej vrstvy, zároveň vytvára selekčnú situáciu, ktorá spätne pôsobí na tvorbu variánt. Tento princíp nazývam princíp výberu. Najznámejší príklad odhalil už Darwin. Jednotlivé organizmy majú obmedzené zdroje, preto sa snažia vygenerovať rôzne stratégie na prežitie. Tieto stratégie vzájomne na seba pôsobia a vytvárajú selekčný tlak, ktorý dovolí prežiť iba niektorým variantám riešenia. Ale rovnaký princíp môžeme pozorovať aj vo svete častíc, kde ich vzájomné pôsobenie umožňuje existenciu iba niektorých typov a niektoré môžu existovať iba v umelých, alebo extrémnych podmienkach, napríklad antičastice, alebo antihmota. Aj atómy nemôžu mať ľubovoľnú hmotnosť, pretože od určitého počtu častíc, z ktorých sa atómy skladajú, začnú prevažovať rozkladné sily nad súdržnými. Rovnako v súboji kultúr na Zemi má kresťansko-semitská kultúra, založená na vysokej motivácii jednotlivcov (preferovanie dobra pred zlom), očividne globalizačný charakter, pričom postupne likviduje, modifikuje, alebo absorbuje kultúry s inou charakteristikou.

Úlohou princípu výberu nie je iba obmedzenie množstva druhov entít určitej vrstvy. Pri selekcii sa vždy musí nájsť taký variant entity, ktorý rieši selekčný tlak pomocou nového princípu, takého, ktorý vytvorí podstatu novej, komplexnejšej vrstvy. Napríklad spôsob komunikácie medzi našimi živočíšnymi predkami asi bol tým variantom riešenia prežitia druhu, ktorý napokon vytvoril oveľa komplexnejší útvar, ako je biologický človek - kultúru ľudí. Alebo energeticky najvýhodnejším riešením koexistencie protónov a elektrónov je vytvorenie komplexnejšej štruktúry - atómov. Vo svete atómov platia nové pravidlá chemických väzieb, ktoré sú kvalitatívne zásadne odlišné od sveta častíc.

Pokúsme sa teraz evolučný pohľad aplikovať na našu hlavnú tému.

Príroda - Človek - Kultúra

Z Tézy 4 vyplýva, že človek je takým riešením princípu výberu v biologickej vrstve (prírode), ktoré vytvára vrstvu novú - kultúrnu. Obecný evolučný rámec, v ktorom všetko prebieha, je (ako sme vyššie ukázali) tým "niečim", čo stojí ako nad prírodou, tak nad človekom a kultúrou, tým, čoho jednoty sme všetci spolu účastní, tým, čo determinuje konanie ako prírody tak aj človeka, teda tým, čo určuje slobodu voľby človeka aj prírody.

Kvalitatívne je človek v biologickej vrstve iba jednou z variánt riešenia a zároveň prvkom, ktorý spolutvorí jednotu tejto vrstvy. Bez človeka by biologická vrstva mohla existovať (napokon aj veľmi dlho existovala) ďalej. V kultúrnej vrstve má ovšem zásadne odlišné postavenie - je základným a (zatiaľ) jediným prvkom, z ktorej je vytvorená, a to je zrejme hlavný (jediný?) význam existencie človeka vo vesmírnom kontexte. Toto poznanie môžeme zahrnúť do ďalšej tézy.

Z tejto tézy jasne vyplýva, že hlavnou úlohou človeka nie je ochraňovať prírodu, ale vytvárať komplexnejší systém ako je príroda - kultúru. Ochrana prírody je teda nanajvýš prostriedkom na tvorbu kultúry, nie cieľom existencie človeka. Ak by bola príroda prekážkou tvorby kultúry, človek sa musí zaobísť aj bez nej.

Zároveň z tejto tézy vyplýva ďalšia:

Ak sa človek tejto tézy nebude schopný držať, tak bude jednoznačne slepou variantou vývoja kultúr vo Vesmíre, pretože proces komplexizácie štruktúry hmoto-priestoro-času podľa viacerých náznakov očividne nekončí vznikom parciálnych kultúr, ale pokračuje tvorbou komplexnejších štruktúr, možno metakultúr. Tak ako vývoj globálnej kultúry na Zemi postupne likviduje rôzne tzv "prírodné" kultúry, ktoré ostali v dynamickej rovnováhe s prostredím a ďalej sa nevyvíjali, je dosť možné, že vo Vesmíre je množstvo variánt tvorby kultúr a niektoré z nich sú slepými vetvami vývoja práve preto, že sa dostali do dynamickej rovnováhy so svojimi zdrojmi.

Kultúrotvorný proces a príroda

Pokúsme sa porozumieť, čo vlastne našu kultúru esenciálne vytvára. Na rozdiel od nižších vrstiev Vesmíru s príchodom človeka sa na Zemi prvý raz vytvára vo Vesmíre vesmír druhý, a to naše predstavy o ňom. Človek od pradávna iba nežije v hmoto-priestoro-čase, ale zároveň sa vo svojej kultúre snaží čo najpresnejšie Vesmír reflektovať, vytvára si abstraktný model skutočnosti. Človek je však zároveň neoddeliteľnou súčasťou evolučného procesu, a preto prostredníctvom človeka si Vesmír vytvára sebareflexiu. Význam tohoto evolučného kroku je nám dosť obtiažne odhaliť a je iste vďačnou témou pre autorov sci-fi. Pre našu tému je však dôležité vedieť, že proces poznania je extenzívny, nemôže sa ukončiť konečnou množinou poznatkov, už len preto, že zatiaľ sa vývoj Vesmíru neukončil.

Každý extenzívny rozvoj je v príkrom rozpore so zachovaním rovnováhy. Človek od svojho počiatku porušuje rovnováhu v prírode poznaním jej zákonitostí a ich využitím. Bez toho by očividne nemohol vytvárať kultúrnu vrstvu. Človek uskutočňuje veci, ktoré sú z pohľadu prírody vysoko nepravdepodobné. Napríklad vznik počítača prirodzeným spôsobom je krajne nepravdepodobná vec. Z pohľadu prírody ide o narušenie prirodzeného toku udalostí, alebo inak povedané o narušenie prirodzenej rovnováhy udalostí. Z evolučného pohľadu je to ovšem proces vysoko pravdepodobný, pretože počítač je algoritmický automat, teda mechanizmus riešenia kvantitatívnych abstrakcií človeka. V prírode sa uskutočňujú veci iba "prirodzeným" spôsobom. Kopa kameňov sa sama nikdy nepremiestni do tvaru Stonehenge, aj keby Vesmír existoval tisíckrát dlhšie. Práve naopak, je vysoko pravdepodobné, že pokiaľ sa Stonehenge nebude udržiavať ľuďmi, rozsype sa, pretože to je prirodzené. Každý krok človeka je narušením rovnováhy v prírode.

Len pomocou narušovania rovnováhy v prírode (vo vyššie uvedenom zmysle) dokáže človek získavať komplexnešie znalosti o realite, čiže Vesmír svoju sebareflexiu realizuje (na Zemi) aj pomocou narušovania rovnováhy v prírode.

Technológie a sloboda voľby

Ako všetko, aj poznanie (sebareflexia Vesmíru) vyžaduje zdroje. Súčasná veda napríklad vyžaduje značné ekonomické zdroje, a je namieste otázka, prečo sú ľudia ochotní zriecť sa časti svojich pôžitkov (ako biologické tvory) v prospech niečoho takého neužitočného, ako je napríklad výskum Vesmíru. Treba povedať, že prevažnej väčšine ľudstva je Vesmír ukradnutý aj s celou vedou a vymení ich pokojne za nový televízor. Problém je však v tom, že bez tej vedy (poznania) by ani televízor nebol, a tak ľudstvo chtiac-nechtiac časť vyprodukovaného bohatstva na vedu odovzdáva.

Zdroje pre sebareflexiu Vesmíru vždy bolo potrebné získať od masy tých jedincov, ktorí poznať nič nechceli a ktorí sa v podstate chovali prevažne biologicky. Ľudstvo poznáva ako celok, nie ako každý jedinec. Každý jedinec však rozumie využívaniu praktických dôsledkov poznania, ktoré mu buď ozvláštňujú, alebo zjednodušujú prežitie. Poznanie získava svoje zdroje tak, že vytvára spätnú väzbu procesu poznania a to sú technológie. Pod technológiami ďalej budem rozumieť všetky aplikované poznatky o realite, ktoré človek používa na produkciu materiálnych a duchovných produktov.

O kultúre človeka môžeme začať hovoriť až vtedy, keď vedľa vykopaných kostier s morfologickou príbuznosťou s dnešným Homo sapiens nájdeme opracovaný predmet (narušenie rovnováhy v prírode). Skrátka už naši predkovia sa neuspokojili s abstraktným poznaním, že určitým spôsobom vytvarovaný kameň má väčšiu prieraznosť (čisté poznanie). Oni takýto predmet usilovne vyrábali, aby ním roztrepávali hlavy rovnakých stavovcov (pozn. editora: stavovec = obratlovec), akými boli aj oni (aplikované poznanie - technológia). Aj dnes sa človek nemôže uspokojiť s poznaním, že rozbitím atómu sa dá získať väzbová energia jadra, on sa snaží túto energiu využiť pre svoje potreby - kultúrotvorný proces.

Skrátka technológie sú nástrojom na prežitie človeka, sú jeho špecifickým spôsobom riešenia prežitia v biologickej vrstve. Práve schopnosť tvoriť technológie je evolučnou výhodou človeka v prírode. Produkcia technológií je zároveň ontotvorným procesom kultúrnej vrstvy, pretože podlieha úplne inej logike ako stratégia biologického prežitia. Tvorba technológií vyžaduje tvorbu materiálnych nástrojov a tie zasa spoločenskú deľbu práce. Informačným médiom spoločenskej deľby práce je trh a jeho ekonomické zákonitosti, a tie zasa vytvárajú rôzne formy organizácie ľudí aj s konfliktami a s pokusmi o interpretáciu tejto zložitej skutočnosti rôznymi náboženstvami a filozofiami - jednoducho kultúra. Skrátka, pôvodne jednoduchý motív prežitia sa pomocou technologického riešenia neuveriteľne skomplikoval a začal žiť vlastným životom s vlastnými pravidlami - práve tomu hovorím kultúrna vrstva. Technológie teda nie sú iba nástrojom na prežitie človeka, ale zároveň sú nástrojom na tvorbu kultúry, sú tým spoločným rozhraním oboch vrstiev.

Proces tvorby technológií nie je iba jednosmerný. Veľmi dobre vieme, ako nové technológie výrazne zmenia život ľudí. Už objav pästného klinu musel v živote našich predkov vyvolať obrovskú zmenu, veď bolo možné prejsť od zberu potravín k lovu, čo sa nakoniec aj stalo. Toto storočie je plné výrazných technologických inovácií, ktoré tak výrazne zmenili náš život, že napríklad, starší ľudia majú veľký problém vôbec pochopiť životné potreby a hodnotovú orientáciu mládeže, Človek vždy rieši svoje životné problémy a potreby v technologickom rámci svojej doby. Hoci zďaleka nerozumie všetkým procesom, ktoré určujú jeho život, voľky-nevoľky sa im podriaďuje. Treba jasne povedať, že človek netvorí technológie kvôli tvorbe technológií (okrem malej skupiny jedincov), ale preto, aby čo "najlepšie" prežil.

Nové technológie neprinášajú iba riešenie potrieb, ktoré ich vznik inicializovali, zároveň prinášajú neželané dôsledky a nové potreby, ktorých riešenie znovu prináša so sebou nutnosť vzniku nových technológií. Napríklad potreba potravinovej dostatočnosti vyvolala technológie intenzifikácie poľnohospodárstva aj s dôsledkami chemizácie, s jej dôsledkami na zdravie obyvateľstva, industrializácie poľnohospodárskej výroby spojenej so zmenou charakteru dediny a pod. Od dosiahnutej úrovne poľnohospodárskej výroby už nemožno ustúpiť a jej dôsledky sa snažíme riešiť pomocou génových manipulácií, čo je nová technológia s novými dôsledkami.

Možno teda povedať, že človek síce tvorí technológie, ale neurčuje technologický vývoj.

ktorý je iba jeho nositeľom, podobne, ako bunky v tele neurčujú povahu organizmu, ale organizmus ako celok určuje povahu jednotlivých buniek. Je preto zásadne nesprávna predstava zrieknutia sa moderných technológií a návrat k tým menej devastujúcim. Človek jednoducho túto voľbu nemá, podobne ako bunky v tele človeka nemajú možnosť zmeniť toto telo na iné.

Poznanie, že sloboda voľby človeka je zásadne obmedzená vyšším rádom, než je on, je pre mnohých možno neprijateľným dôsledkom poznania evolúcie. Človek je zatiaľ prvým atómom, molekulou alebo bunkou, ktorá si uvedomuje, že je iba atómom, molekulou, bunkou. Je to tvrdá rana antropocentrizmu a zároveň odpoveď na otázku slobody voľby človeka v konflikte s prírodou. Ľudsky špecifický spôsob riešenia prirodzeného výberu v biologickej vrstve (produkovanie technológií) je zároveň nástrojom tvorby komplexnejšej vrstvy (kultúry), ktorá určuje konkrétne životné podmienky ľudstva. Slobodu voľby človeka v konflikte s prírodou môžeme vyjadriť takto: