V poslednej kapitole sa pokúsim aplikovať uvedené tézy na niektoré konkrétne otázky vzťahu človeka a prírody.

Môžeme prežiť bez prírody?

Zaujímavá otázka, ktorú sme si už v prvej kapitole položili je: čo keď človek svojou činnosťou úplne zničí prírodu, teda biologickú časť svojej podstaty. Konštatovali sme, že až tento stav by bol z pohľadu prírody kvalitatívnou zmenou. Z evolučného hľadiska by však ani toto nemuselo znamenať zásadnú zmenu. Podstatné je, aby (téza 5) sa zachovala a rozvíjala kultúrna úroveň Vesmíru.

Človek ako biologický tvor zatiaľ nemôže bez svojho biotopu prežiť a s ním by neprežila ani pozemská kultúra. Nikde však nie je dané, že nemôže zmeniť svoju biologickú podstatu za inú a na tejto udržať a rozvíjať pozemskú kultúru. Niekomu sa táto predstava môže zdať príliš sci-fi, ale nemožno si nevšimnúť, že narastanie disproporcie medzi rozvojom kultúrnej a nemennosťou biologickej podstaty človeka začína byť stále väčším problémom. Biologickým vývojom vytvorená ľudská schránka veru nestačí vývoju kultúrnemu (téza 3). Je hneď niekoľko dôvodov, ktoré zmenu biologickej podstaty človeka predurčujú:

Domnievam sa, že prichádza čas zmeny biologickej podstaty človeka. Ako vždy, aj teraz má človek jediný spôsob riešenia svojich a kultúrnych problémov - technológie. Vývoj biotechnológií, génových manipulácií, nanotechnológií, ale aj smart drugs rozširujúcich mentálne schopnosti človeka, vedie zreteľne jedným smerom: k modifikácii biologickej podstaty človeka.

Tento vývoj prirodzene môže človeka zásadne zmeniť. Ak by vývoj týmto smerom skutočne išiel, je celkom dobre možné, že sa nakoniec človek bez prírody zaobíde. Jeho existenčný konflikt ovšem ostane (téza 4), pravda v inej podobe, pretože jeho "fyzická" podoba bude iná.

Odpad je surovina

Jeden z najstupidnejších argumentov niektorých zelených proti civilizácii je, že likviduje suroviny a mení ich na nepoužitelný a škodlivý odpad. Pravdou ovšem je, že rozdeľovanie hmoty našej planéty na suroviny a odpad je technologicky navýsosť konzervatívny pohľad na vec. Predstava, že výrobou sa pôvodne užitočná vec (surovina) mení na naveky neužitočnú (odpad) je neuveriteľne naivná. Hmota sa z našej planéty predsa nestratí, pokiaľ jej neudelíme minimalne prvu kozmickú rýchlosť. Ostáva s nami a môžeme ju znova použiť. Chce to iba inú technológiu a možno väčší prísun energie.

Vývoj technológií na Zemi javí zreteľné črty postupnej sofistikácie pracovných postupov. Najjednoduchšia forma získavania surovín je z koncentrovanej a homogénnej formy ložísk a nálezísk, a preto vyžaduje relatívne priamočiare, málo sofistikované metódy. Keď takých ložísk už nebude a suroviny na výrobu nových predmetov budeme naďalej potrebovať, nezostane nám nič iné, ako získať surovíny z rozptýlených a heterogénnych zdrojov. Toto však vyžaduje technológie, ktoré dokážu z rozptýlených zdrojov surovín získať želané koncentráty. Aj keď je obecne zložité predpovedať čokoľvek, už dnes sa pracuje na zodpovedajúcich technológiách - inteligentných robotoch na molekulárnej úrovni (nanotechnológiách) - kde cielene zostavené molekuly dokážu sami vyhľadávať, viazať a dopravovať želané molekuly (napríklad polypropylénu) z heterogénneho odpadu do požadovaného tvaru predmetu (napríklad pohár).

Nanotechnológie sú však ešte ambicióznejšie. Hľadajú sa také spôsoby usporiadania molekúl, ktoré budú schopné meniť svoje vzájomné usporiadanie podľa vonkajšieho popudu. Inými slovami, hmota vytvorená z "inteligentných" molekúl bude nadobúdať tvar a funkčnosť podľa zvonka dodaného programu. Svojím spôsobom to ukázal (inak hlúpy) film Terminátor II, kde bol bojový robot vytvorený z polymorfného kovu, ktorý mal inteligenciu a dokázal meniť svoj tvar a funkčnosť podľa potreby. Nanotechnológie sú cestou, ktorá zrejme povedie k zániku priemyselnej výroby. Zároveň sú však cestou, ktorá vedie k väčšej miere oslobodenia človeka od prírody, hlavne od konkrétnych foriem molekulárneho usporiadania predmetov (surovín), ktoré zatiaľ človek dokáže iba čerpať v ich prirodzených formách.

Energia

Kľúčovou ekologickou témou je výroba a spotreba energie. Vzhľadom na to, že Vesmír je vrstevnato usporiadaný a "najspodnejšia" vrstva, (ktorá je nositeľom všetkých vrstiev vyšších) funguje na "spotrebe" energie, akákoľvek činnosť vrstiev vyšších vlastne prispieva k entropii Vesmíru - voľnej energie je skrátka stále menej. Z evolučného hľadiska je pozoruhodná skutočnosť, že aj keď s rozpínaním Vesmíru celkovo hustota energie klesá, hmota a energia nie je rovnomerne rozptýlená, ale koncentrovaná do hmoto-energetických zhlukov (metagalaxie, galaxie, hviezdy), ktoré postupne prechádzajú z energeticky vyšších stavov na nižšie. Medzi týmito zhlukmi sú obrovské prázdne priestory. Evolučný proces potrebuje, ako ostatne každý proces, energiu a túto získáva koncentrovaním rednúcej energie Vesmíru do týchto zhlukov.

Na tejto scéne sa odohráva aj boj o prežitie na Zemi, ale aj vývoj kultúry človeka. Kým ekosystém na našej Zemi čerpá z energie Slnka (či už priamej, alebo konzervovanej v podobe fosílnych palív) a z chladnutia zemského vnútra, kultúrna sféra planéty sa už na tieto zdroje môže spoľahnúť stále menej.

Od objavu človeka na Zemi jeho spotreba energie sústavne stúpa. Kým spočiatku mala charakter čisto biologický (zachovanie životných procesov, udržanie tepla), postupne sa energia spoterebovávala stále viac na tvorbu kultúrnej vrstvy. Podľa tézy 5 je význam spotreby energie u človeka posunutý z udržania života na tvorbu a rozvoj kultúry.

Kultúrna vrstva našej planéty má, ako som už uviedol, iné vnútorné zákonitosti, ktoré ju produkujú, ako má biosféra. Kým biosféra musí vystačiť s energiou zo Slnka a zemského jadra, kultúrna sféra začleňuje do seba vyhľadávanie a využívanie iných potenciálnych energií na základe vlastných expanzívnych potrieb. Ak má evolúcia na Zemi pokračovať ďalej (téza 9), je veľmi pravdepodobné, že spotreba energie bude ďalej narastať. V každom prípade tomu doteraz vo vývoji ľudstva bolo tak.

Sústavné pretváranie hmoty na predmety vyžaduje sústavný prísun energie. Prípadná expanzia do Vesmíru vyžaduje nové zdroje energie. Keď sa vyčerpajú jej akumulované zdroje v podobe fosílnych palív, keď spotreba energie prekročí energiu, ktorá na Zem prúdi zo Slnka, ďalší rast spotreby energie bude možný iba na základe uvoľňovania energie z vnútra hmoty, z ktorej je Zem vytvorená, alebo využitím fyzikálnych zákonov, ktoré zatiaľ nepoznáme.

Využitie väzbovej energia atómového jadra je z tohto pohľadu zatiaľ prvým úspešným krokom na tejto ceste. Pri súčasnej zelenej hysterickej kampani proti jadrovým elektrárňam sa ľahko prehliada fakt, že využitie štiepenia jadra je prvý nevyhnutný krok človeka na dlhej ceste nezávislosti od obmedzeného energetického potenciálu Slnka.

Ale nielen to. Ak je ďalší rozvoj kultúry obmedzovaný závislosťou človeka od formy usporiadania materiálu, ktorý spotrebováva na tvorbu kultúry (suroviny), tak jeho oslobodenie od tejto formy (ako som v predošlej stati rozviedol) bude zrejme vyžadovať aj oveľa náročnejšie technológie získavania energie z hmoty. Napokon z fyzikálneho hľadiska je možné energiu získať iba jej premenou z viazanej na voľnú. Hmota je podľa slávneho Einsteinovho vzorca iba viazaná energia, a tak je možné, že človeku postupne nezostane nič iné, ako sa naučiť meniť dostupnú hmotu (klidovu energiu) na energiu volnu (kineticku), kto vie. V každom prípade by to znamenalo oslobodenie človeka od formy viazania energie, podobne, ako je oslobodenie človeka od formy usporiadania materiálu.

Rozvoj jadrovej energetiky preto nemožno chápať iba ako snahu o uspokojenie energetických potrieb človeka, ale ako ďalšiu technológiu, ktorá robí kultúrnu vrstvu našej Zeme energeticky nezávislejšou od prírodných zdrojov, technológiou, ktorá neprodukuje iba energiu, ale aj množstvo znalostí, ktoré túto nezávislosť postupne umožnia. Ak tento pohľad prijmeme, tak sú problémy, ktoré technológia jadrovej energetiky so sebou prináša (nebezpečie havárií, jadrový odpad a pod.), iba ďalším zdrojom poznania a rozvoja spomínanej cesty k nezávislosti pozemskej kultúry na forme viazanosti energie.

V tejto súvislosti by som sa rád vyjadril k niekoľkým, často uvádzaným, argumentom proti jadrovej energetike.

Jadrový odpad

Zelené organizácie často argumentujú, že odpad z jadrovej energetiky je nebezpečný a musí sa skladovať a chrániť až niekoľko tisícročí. Je pozoruhodné, že ich ani nenapadne, že možno už o pár desiatok rokov bude tento odpad vyhľadávaným zdrojom energie. Veď prečo je vlastne jadrový odpad nebezpečný? Pretože vyžaruje množstvo častíc s kinetickou energiou, schopnou rozbiť chemické väzby v bunkách organizmov. Zatiaľ túto energiu nevieme koncentrovať a využiť na premenu do elektrického prúdu. Ak si však niekto myslí, že tisíce rokov ju nechá ľudstvo bez úžitku zanikať v rozkladaní betónových a a iných úložní, tak je neuveriteľne naivný.

Finančná náročnosť jadrovej energetiky

Závažnejší argument je, že do ceny energie z jadra sa dostatočne nezapočítavajú náklady na jej dôsledky, hlavne preto, že sú neodhadnuteľné a vždy až dodatočné. Je prirodzené, že pokiaľ náklady na jadrovú energetiku prevyšujú náklady na energetiku z chladnutia Zeme a zo Slnka, tak sú tieto formy energie výhodnejšie. Otázkou je dokedy? Keď sa vyčerpajú fosílne palivá, keď pri hoci aj 100 % účinnosti slnečných kolektorov a pri využití všetkých možných zo Slnka pochádzajúcich foriem energie jej bude málo, tak zrejme bude treba energiu získať iným spôsobom. Náklady na jadrové technológie, sú zároveň aj nákladmi na jej vývoj, a sú teda aj investíciami do budúcnosti ľudstva. Táto zisková položka sa, pokiaľ viem, nikdy neodpočítava v rôznych zelených odhadoch investičných nákladov na jadrovú energetiku. Iste, táto položka sa dá iba veľmi ťažko odhadnúť, ale dodatočné náklady na odstránenie jadrových elektrární s ukončenou životnosťou a náklady na uskladnenie jadrového odpadu sú tiež ťažko odhadnuteľné a napriek tomu s nimi zelení často operujú.

Treba jasne povedať, že keby sme vždy chceli odhadnúť náklady na dôsledky nových technológií, tak by sme nevyrobili ani ten pästný klin. Evolúcia kultúry na Zemi nikdy nepredpokladá náklady na dôsledky technológií. Tie vždy ponechá pre nasledovné generácie, ktoré dôsledky riešia pomocou nových technológií a tiež nehľadia na ich dodatočné náklady. Práve to je jeden z motorov evolúcie pozemskej kultúry. Rovnoko to zodpovedá obecným evolučným princípom rozmanitosti a výberu, ako som uviedol v tretej kapitole. Na základe princípu rozmanitosti sa hľadajú rôzne formy výroby a spotreby energie, čím sa vytvára selekčná situácia, pretože jednotlivé formy ponúkajú rôznu efektívnosť tvorby energie a zároveň aj potenciálnu možnosť množstva jej spotreby. Ak kultúra potrebuje stále viac energie, tak sa uplatní princíp výberu, ktorého hlavným kritériom je množstvo získanej energie, nie dodatočné náklady na jej dôsledky. Evolučný pohyb je neuvedomelý, slepý pohyb.

Jadrová (ne)bezpečnosť

Treba jasne povedať, že čím je spôsob získavania energie vzdialenejší od chemickej k vnútornejšiemu usporiadaniu hmoty na atómovej, časticovej, prípadne ešte hlbšej, tým je nebezpečnejší. Dôvod je jednoduchý. Každá nižšia vrstva Vesmíru tvorí (môže teda aj ničiť) vrstvu vyššiu, nie naopak. Molekuly sú "životne" závislé od stability atómov, z ktorých sú zložené a týmto atómom je úplne "jedno", čo je z nich zložené. Podobne je to aj so vzťahom medzi komplexom častíc - atómami, a samotnými časticami.

Ako som už uviedol, ďalší vývoj v získavaní energie pôjde viac "do" hmoty, a teda bude stále nebezpečnejší. Bezpečnosť nie je pojem primárny pre tvorbu kultúrnej vrstvy, primárnym je prenikanie do hĺbky hmoty. Bezpečnosť technológie je dôležitým motivačným, nie určujúcim, faktorom vývoja technológie. Vývoj jadrovej technológie sa uberá cestou zvyšovania bezpečnosti, ale aj efektivity a znižovania ceny. Každý z týchto motivačných prvkov vývoja technológie znamená ďalšie znalosti o hmote a možnostiach jej využitia - je teda kultúrotvorný (téza 6). Preto treba opäť jasne povedať: jadrová technológia je nebezpečnejšia, ako chemická, ale presne to je v najlepšom poriadku.(pozn. editora: navíc rezignace na vývoj jaderných technologií by nám odřízla cestu k téměř jediné perspektivě budoucí energetiky a existence lidstva vůbec - k absolutně bezpečné a čisté TERMONUKLEÁRNÍ FÚZI)

Skutočný význam ochrany prírody

Vývoj priemyselnej výroby priniesol so sebou dôsledky priamo ohrozujúce existenciu človeka na Zemi. Zákonitým dôsledkom tohoto vývoja je sebazáchovné poznanie, že treba ochrániť zdroje, ktoré existenciu človeka určujú. Z tézy 6 vyplýva, že pokiaľ človek nemá nástroje na zmenu svojej podstaty, musí ju chrániť. Potiaľ majú zelení pravdu a je ich neodškriepiteľnou zásluhou, že na tento existenčný stav ľudstva začali upozorňovať vcelku ľahostajné vlády. Pravdou však je aj to, že ak by to neurobili oni, isto by to urobili napríklad zdravotné poisťovne, pretože náklady na zachovanie zdravia poistencov by začali prevyšovať náklady na odstraňovanie príčin ochorení.

Pravdou je však aj to, že skutočným motorom reálnych zmien v ochrane prírody sa nestali občianske združenia zelených (ako si to o sebe často myslia), ale tí, ktorí majú reálnu moc - priemyselné giganty. Na ochranu prírody, ako ostatne na všetko, treba peniaze a tie sa môžu získať iba v procese výroby a predaja. Poznanie výrobcov, že ekologičnosť tovaru je nová funkčnosť, ktorú možno prostredníctvom reklamy konzumentovi vnútiť, a tým si nájsť na trhu väčší segment spotrebiteľov a výhodu oproti konkurencii, malo pre ochranu prírody oveľa väčší význam, ako najspektakulárnejšia akcia Greenpeace. Ekológia sa stala konzumnou módou. Ľudia sa predháňajú v kupovaní potravín a produktov, ktoré sú ZARUČENE zdravé. Keď sa dozvedia z reklamy, že nejaký prášok na pranie je "ekologický", tak si tých pár korún priplatia. Iste, často ide z ekologického hľadiska o podfuk, ale všeobecná tendencia je zrejmá.

Pozoruhodné pritom je, že priemyselná výroba a technologický vývoj, teda to, čo zákonite svojou podstatou prírodu narušuje (téza 7), sa nepribrzdil, práve naopak, vedie k bifurkačnému bodu zlomu, ktorý povedie buď k technologickej regresii, čo sa doteraz vo vývoji ľudstva nestalo a v zmysle tézy 9 by viedlo k zániku evolučného významu ľudstva, alebo k novému technologickému skoku, ktorý zrejme povedie k oslobodeniu človeka od prírody.

Skutočný význam ochrany prírody preto vidím v získaní času pre vytvorenie a uplatnenie nových technológií, ktoré spravia človeka menej závislým od prírody.