Takto sa dostávame k virtuálnej realite, novému umeniu simulovania umelých svetov vnútri počítačov. Je to takmer všetko, čo bolo doposial vymyslené. Je zvláštne tvoriť dej, ktorý sa stane súčasťou virtuálneho sveta: umelec vytvára niečo, čo bude ďalej interagovať s niekým iným. Tradičné umenie je správa jedným smerom; obecenstvo počúva, vidí alebo cíti to, čo umelec vytvoril. Iba pomocou naprogramovaných procedúr obsiahnutých vo virtuálnych realitách môžeme konštruovať objekty, ktoré inteligentne reagujú na reakcie a tak rozvíjajú dialóg.

Pokrok vo vytváraní virtuálnych realít je spojený s ďalšou novou oblasťou inžinierstva - teleprezenciou (prítomnosťou na dialku). Je to rozvíjajúca sa technológia na premiestnenie ludského „senzória" na iné, vzdialené miesto bez toho, že by pohla samotným človekom, ako aj činnosti užívatelových svalov na to, aby sa vykonala zodpovedajúca akcia v cielovom prostredí. Cielom je toto všetko urobiť tak dokonale, aby používatel mal pocit, že sa nachádza práve na inom mieste. Z hladiska užívatela sú teleprezencia a virtuálna realita to isté, vyžaduje si to tiež rovnaké typy užívatelských rozhraní. Rozdiel je len v tom, že teleprezencia premiestňuje niečo na iné skutočné miesto, kým svety virtuálnej reality nie sú skutočné.

Technológia teleprezencie je v určitom zmysle náročnejšia než technológia virtuálnej reality, pretože spätná väzba užívatelského rozhrania je čo do realistickosti obmedzenejšia. Pri jej použití na vykonanie skutočnej úlohy, povedzme pri mikrochirurgii na vzdialenom mieste, keď pohnete hlavou a prstami svojej ruky, pre dialkovo riadenú mechanickú ruku umiestnenú na tom vzdialenom mieste môže byť rozhodujúce poslať späť presné senzorické signály, ktoré navodia zodpovedajúce vnemy vašej ruky tak, aby to bolo dostatočne realistické. V každom prípade je teleprezencia predurčená na to, aby sa stala najvýznamnejším novým priemyslom budúceho storočia, pretože:

1. eliminuje mnoho z potrieb cestovať a s tým spojených rizík
2. akonáhle bude rozšírená o vylepšenia, umožňujúce účinné učenie, teda o viac umelej inteligencie, tak systémy teleprezencie umožnia trénovať telemechanické klony, nahrádzajúce ludí pri všetkých namáhavých prácach

Ludská produktivita bude môcť prekročiť všetky doterajšie hranice.

Uvažujme i o tom, že naše mozgy neinteragujú so svetom nikdy priamo, ale robia tak pomocou komplikovaných systémov prepojení na dialku (teleprezencií), Nemôžeme sa naozaj dotýkať vonkajšieho sveta; môžeme sa s ním len slabo spojiť pomocou hrubých zväzkov nervových vlákien, ktoré vedú do našich mozgov a z nich. Nesmieme si mozog predstavovať ako istý typ superpočítača, namiesto toho musíme uvažovať o niečom, čo sa podobá pár stovkám rozdielnych druhov počítačov, z ktorých každý je spojený s niekolkými ďalšími. Hoci existujú bilióny spojení vo vnútri každého z týchto separátnych mozgových centier, medzi centrami sú len milióny spojení. Dôsledkom toho je každé mozgové centrum do značnej miery izolované od iných a môže komunikovať len pomocou obmedzených kanálov. V tomto svetle je izolácia teleprezencie univerzálnou črtou ludskej komunikácie, nielen z hladiska mozgových spojení s vonkajším svetom, ale aj z hladiska prúdenia informácie z jednej časti mozgu do častí iných.

Častou námietkou býva, že uvažovať o mysli v pojmoch výpočtov je nesprávne, lebo to akosi eliminuje našu biológiu. Často počujeme ludí pýtať sa: „Nie sú naše pocity chemické?" Je to dosť čudný nápad, po prvé preto, že je zvláštne pokúšať sa uniknúť jednej vede a dostať sa do tlamy druhej, no obzvlášť čudné je hladať tajomstvo pocitov v niečom takom neživom, ako je molekula. Hlbšie pochopenie biológie by ukázalo, že napríklad spojenie medzi adrenalínom a úzkosťou vôbec nesúvisí so štruktúrou tejto molekuly. Naopak vzťahy medzi hormónmi a im „zodpovedajúcim" mentálnym stavom sú obyčajne prekvapujúco symbolické a abstraktné.

Isté bunky sú naprogramované tak, aby odpovedali na určitý druh podráždenia uvolnením určitých hormónov (chemických molekúl) do krvného obehu. Ďalej každý špecifický hormón zapríčiní, že nejaké iné bunky zmenia istým spôsobom svoje správanie. No vo väčšine prípadov účinok, ktorý je vyvolaný hormónom, nemá nič spoločné s molekulárnou štruktúrou tohto hormónu, lebo nijaká hormónová molekula sa v skutočnosti nedostane do vnútra cielovej bunky. Čo sa naozaj deje, je vlastne dvojkrokový proces dekódovania, pretože povrchy buniek sú pokryté proteínmi interpretujúcimi symbolický kód. Vonkajšok každého jedného receptorového proteínu rozpozná iba jeden určitý hormón, čo spôsobí, že vnútorná časť tohto receptorového proteínu vyvolá isté špecifické aktivity vo vnútri tejto bunky. Vôbec nezáleží, aké konkrétne hormónové molekuly boli použité, pretože párovanie má skôr genetický pôvod, sú vlastne použité ako symbolické správy, interpretované geneticky definovanou kódovou knihou.

Kedy teda používame chemikálie a kedy používame nervy na vysielanie takýchto správ? Chemické kódy sú užitočné pri nízkorýchlostných prenosoch ale vo velkom meradle, od jednej bunky miliónom ďalších buniek. Táto technika je hrubá, pomalá a má velmi malú pásmovú šírku. Tieto najstaršie systémy mozgu sú dôležité na prežitie, ale ide len o maličkú časť mozgu, nesmierne malý zlomok celku, poskytujú informačnú kapacitu maximálne niekolko stovák bitov za sekundu. A pretože väčšina týchto chemických kódov sa vyvinula pred neskorším rastom mozgu, tieto systémy sú viac-menej pevné, alebo sa nedokážu vela naučiť.