Taktiež súčastné interfejsy medzi mozgom a virtuálnou realitou sú ešte v podstate dosť komplikované. Pri pohybe ruky, zúčastnené motorické nervy vychádzajú z miechy a prechádzajú ramenom a lakťom k svalom ruky; tieto svaly ťahajú šlachy vinúce sa okolo zápästia a prechádzajú malými „kladkami", aby pohli končekom prsta. Až po tomto všetkom zistí dátová rukavica ohnutie prsta. Prečo teda neodstrániť celý mechanizmus tak, že odhalíme obraz „úmyslu pohnúť prstom" priamo v mozgu?

Môžeme ísť však aj ďalej, pohnutie prstom nebol zrejme náš konečný ciel, bol to len prostriedok na dosiahnutie zamýšlaného ciela. Prečo ale nezdokonaliť implantovaný počítač tak, aby dokázal rozpoznať priamo tieto ciele? Potom to už bude vyzerať tak ako keby vaša virtuálîa realiôa používala telĺpatiu a čítala öaše myšlienky. Vynoria sa samozrejme mnohé otázky. Kde sa končí užívatel a kde začína stroj_ Kto, či čo je pripojené na koho, či na čo? Kde je hranica medzi pánom a sluhom?

Jednou z možností vylepšenia spolupráce medzi virtuálnou realitou a mozgom, je použitím počítačových implantátov do mozgu. Nepôjde len o nové funkcie takto upraveného mozgu ale aj vylepšenie existujúcich činností. Vezmime si napríklad videnie a obzvlášť fakt, že prinajmenšom v určitých dôležitých ohladoch sa naše zmysly na vnímanie farieb javia ako dvojrozmerné. Aká by mohla byť viacrozmernosť farebného vnímania? Aké by to bolo disponovať skupinami celkom nových farieb? Zdá sa že väčšina ludského priestorového myslenia je sotva schopná pochopiť priestor. Za celý dlhý čas si vela ludí nevybuduje ani trojrozmerný obraz svojho domu. Nebolo by teda možné upraviť ludský vizuálny systém aby mal tri namiesto dvoch rozmerov? Potom ďalej prečo by sme neposkytli štvorrozmerné vnemy, ako premietnutie päťrozmerného sveta?

Na záver jedna zo zaujímavých otázok na Marwina Minskeho: „Prečo by aj mali ludia vnímať viac rozmerov keď to nepotrebujú?"

MM: Čo je potreba? Akýkolvek typ poznatkov môže byť jedného dňa potrebný na splnenie nejakého budúceho ciela. To súvisí s iným neduhom, chorobou väčšiny ludský cielov; preto, že im chýba dobrý účel, skončí vela ludí práve pri sledovaní športových hier a divadelných predstavení. Pýtam sa ludí: „Nie je smiešne, keď sa dospelí ludia zhromaždia na obrovskom štadióne, aby videli iných dospelých ludí, ako prekopávajú loptu z jednej strany na druhú?" Každý z týchto ludí používa mozog s miliardami synapsií. Bolo by zábavné požiadať pobožných ludí, aby zvážili, či nie je hriech mrhať takým úžasným hardwarom na pozorovanie dospelých ludí, kopúcich do lopty. Je to viac symptómom našej doby - infekciou myšlienkou že táto aktivita je v poriadku, ktorý sa rozšíril v našej kultúre ako softwarový vírus, rakovina intelektu, ktorá je taká úskočná, že takmer nikto sa neodváži o nej pochybovať. Podobné je to v populárnej hudbe, ktorá často opakuje jedinú vetu alebo melodickú frázu znovu a znovu a vštepuje do mozgu akýsi harmonický trik, ktorý zacyklí aspoň časť mozgu. Je v poriadku, že by sme my, so svojimi ťažko zaslúženými mozgami, mali uvítať a pripustiť túto pohanu - alebo by sme sa mali rozhorčovať nad týmto útokom využívajúcim našu zjavnú bezbrannosť?